František Sobek z Bardejova už preletel takmer celý svet

 

 

„Lietanie je mojím koníčkom i vášňou. Tento šport je vhodný pre každého, kto sa nebojí výšok. Finančne je však náročný a bez sponzorov by ho nebolo možné utiahnuť. Lietať som začal ešte ako chlapec. Po absolvovaní základného výcviku som sa zdokonaľoval v lietaní aj naďalej. Mám záľubu v bezmotorovom lietaní, aj keď samozrejme lietam na motorových lietadlách. Mnohí kamaráti, ktorí so mnou začínali lietať, sú dnes dopravní či vojenskí piloti,“ hovorí František Sobek.

 

 

Na Slovensku sa bezmotorovému lietaniu venuje približne tristo ľudí. Na súťaže chodí zhruba päťdesiat. Aj keď podľa F. Sobeka záujem o tento šport klesá, pohľad z vtáčej perspektívy je k nezaplateniu.

 

„Mladí ľudia sa lietaniu nechcú venovať hlavne z dôvodu prísnych pravidiel. Tu sa nedá nič odpustiť, nie je to ako auto, kde keď pri jazde niečo neviete, tak zastavíte. Pri lietaní zlé rozhodnutie môže znamenať veľké nebezpečenstvo,“ varuje rodák z Bardejovskej Novej Vsi.

 

Napriek tomu sa letecká vášeň nalepila na jeho dvoch synov. „Mladší bol v minulosti dokonca juniorský majster Slovenska. V súčasnosti už súťažne nelieta. Starší syn lietal, no keď sa oženil, manželka mu to zatrhla,“ zavtipkoval pán Sobek.

 

 

Lietadlo, ktorým lieta, má takmer tridsať rokov, no u lietadiel je tento vek bežný. Každý rok absolvuje rôzne prehliadky, aby bolo isté, že je bezpečné a spĺňa všetky legislatívne požiadavky.

 

„Pri lietaní sa nepočítajú kilometre, ale zapisuje sa koľko sa vetrilo či ako sa štartovalo. Po sto hodinách sa musí lietadlo skontrolovať. U nás je povolená maximálna výška 2400 metrov. Napríklad v Afrike sa dá lietať až do výšky 6000 metrov. No problémom je, že je tam vysoko terén. U nás je nadmorská výška dvesto metrov. V Namíbii lietame ponad Kalahari, kde je terén zhruba 1400 metrov. Pri lietaní musím mať platný pilotný preukaz či lekársku prehliadku. Každý rok musí pilot nalietať nejaké tie kontrolné lety. U nás sa lety nemusia hlásiť vopred, hlásia sa iba lety k hraniciam či k letisku napr. v Poprade.“

 

 

František Sobek má nalietaných približne 3000 hodín. Často pristáva do poľa, no ešte sa nestalo, aby lietadlo poškodil či sa sám zranil. Na posledných majstrovstvách sveta v Poľsku pristál len tri kilometre od letiska neďaleko malej farmy. Miestni farmári ho pohostili a pokiaľ poňho prišli, bolo aj veselo. Rýchlosť vetroňa sa počíta z najlepšieho času medzi dvoma určenými miestami.

 

 

„Nájdete si miesto, kde vzduch stúpa hore. Lietadlo tam krúži a letí ďalej. Voči vzduchu môže ísť minimálnou rýchlosťou sedemdesiat, no je aj maximálna povolená rýchlosť, ktorú nemôžeme prekročiť, lebo by sa lietadlo mohlo poškodiť. Maximálna rýchlosť je okolo 250 kilometrov za hodinu.“ Záleží hlavne od typu vetroňa a od počasia.

 

Presúvanie takéhoto lietadla je uskutočňované pomocou prívesného vozíka, do ktorého sa lietadlo poskladá. Rozložené vie byť aj za desať minút. Na súťažiach poväčšine štartuje väčšie lietadlo, za ktorým je na lane pripevnený vetroň. Pre začiatočníkov sa používa navijak s oceľovým lanom. Napríklad v Afrike sa štartuje s motorom. Ten je uložený v trupe a pred štartom sa vysunie, naštartuje sa, lietadlo vzlietne do výšky päťsto metrov a motor sa znova vypne a zasunie do trupu.

 

V posledných rokoch vo vzduchu čoraz častejšie môžeme pozorovať lietajúce drony. Neprekážajú tieto novodobé prístroje práve vetroňom? „Nám to nejako nevadí, ale ľudia majú výhrady voči kamerám, ktoré majú. Problém skôr spôsobujú lietadlám, predsa je to kúsok kovu, ktorý môže narobiť problémy. Pripravuje sa regulácia, kde sa môžu a kde nemôžu púšťať,“ dodáva Sobek.

 

V prípade, ak vás takýto druh športu zaujal a chcete si ho vyskúšať, neváhajte kontaktovať pána Sobeka na čísle 0905 496 669, s ktorým sa následne dohodnete na ďalších podmienkach a prípadných letoch.

(18:33, red)