Bardejovčan Jakub Tuleja: Mesto je krásne, no to nikoho neuživí. Uvedomuje si to každý, ale zatiaľ to nikto nevie zmeniť

 

 

V osobnej spovedi nám Jakub Tuleja prezradil, čo mu z rodného mesta najviac chýba, čo by v ňom zmenil, ale aj to, o čom aktuálne sníva.  

 

 

Tak ako pre všetky rodiny, ktoré emigrovali, ani pre nás to nebolo ako na ružiach ustlané, všetko sa ale dá zvládnuť, dôležitý je pokoj v duši, od neho sa potom všetko odvíja. Naskytla sa možnosť, tak sme ju využili a urobili sme veľmi dobre. Na druhej strane, aj jedno, aj druhé. Nedá sa povedať, že by prvý dôvod prevyšoval druhý. V lete to bude rok čo som spolu s mojou manželkou a dcérou tu. Je to naozaj krásna krajina, prírodná scenéria je na nezaplatenie. Predstavte si Vysoké a Nízke Tatry, ale v tridsaťnásobnom množstve okolo vás, veľa potokov, riek, fariem na každom kroku. Takže po zamestnaní ideme často naozaj meniť “nižší” vzduch za ten “vyšší” horský. Výhodou je, že bývame vo veľmi malej dedinke blízko Álp.

 

 

V dare a talente, ktorý nám určil Boh, sa nedá nepokračovať ďalej. To by som pokladal za skutočne najväčší hriech, ktorý by nemal byť nikomu odpustený. Myslím si, že aj veľkí majstri hudby sa riadili touto myšlienkou, a preto svoj dar aj naďalej rozvíjali a ja sa snažím na tejto myšlienke zakladať. V hudbe samozrejme pokračujem, ale vlastná tvorba musela ísť bokom, pretože priorita je momentálne iná. Mám rodinu, avšak hudba sa už stala chlebíkom. Tak ako každý, aj ja s mojou manželkou sme si určili priority. Svoje skúsenosti odovzdávam ďalej, a to mladšej generácii.

 

Tvorba skladby je skladačka. Predstavte si staviať dom od základov. Je to v zmysle teórie totožné. Pravdupovediac, ak staviate dom sám/sama a len 30 minút denne, stavba potrvá roky. Asi tak je to momentálne s mojím časom. Produkciu si od základov robím sám, a aj to si vyžaduje ďalší voľný čas navyše. Nahrávaním tak niekedy stratím aj pol dňa, a to si už nemôžem dovoliť ako za starých čias.

 

 

V roku 2015 som sa prihlásil na dvojodborové štúdium na Prešovskej univerzite. Predmetom môjho štúdia bolo učiteľstvo hudobného umenia a všeobecných dejín. Mali sme úžasných vyučujúcich, ktorí nám odovzdali svoje najlepšie poznatky a som rád, že pedagógom z hudobného umenia na nás skutočne záležalo. Vedeli nás nasmerovať, pomôcť, poradiť, som im za to vďačný. Všeobecné dejiny mi ostali koníčkom, ale v tomto smere nemám z vysokoškolských čas dobré spomienky. Plánujem sa ešte dať na štúdium vo Švajčiarsku, bol by to skôr úplne iný smer, ktorý by nemal s hudbou nič spoločné.

 

Momentálne učím hudobnú teóriu a gitaru na súkromnej škole v anglickom jazyku, ktorá má svoje pobočky. Ja sa pohybujem v troch kantónoch. Keďže som tu nový, pracujem stále na svojej nemčine a francúzštine, aby sme v tomto štáte nemali problém fungovať. Jazyky sú veľmi dôležité, a preto by som chcel týmto upovedomiť aj mladšie generácie, aby im na sebe a svojom vzdelaní záležalo. Nikdy nevedia, kedy budú jazyky potrebovať. Stačí si to len pripustiť, pretože možnosti za hranicami sú založené na cudzom jazyku, skúsenostiach a šikovnosti.

 

 

 

 

Jednoznačne. Ak by som sa mal vrátiť s terajšími skúsenosťami o 10 rokov späť, viac by som si vážil samého seba, odišiel z krajiny a dal sa na štúdium v zahraničí. Situácia však bola iná, nemal som veľmi na výber. Príležitostí je tu na každom kroku, stačí sa len rozhliadnuť a vybrať.

 

 

 

Chýba mi samozrejme rodina, ktorú som už rok nevidel, chýba mi historický nádych rodného mesta, ale aj prechádzky po okolí.

 

Naopak, čo by si nemenil?

 

Život je o zmene, a preto treba vždy veci meniť a neblokovať sa. Musíme sa meniť tak, aby sme si mohli na ďalší deň povedať, že sme urobili pre seba minimálne jednu lepšiu vec pre zajtrajšok. Cieľ bez zmeny a bez prekážok sa dosiahnuť nikdy nedal, a preto sú zmeny priam prirodzené. Netreba sa však toho báť, a ten prvotný strach je potrebné preraziť. V súčasnosti sa mení aj príroda, klíma bude úplne iná, ročné obdobia tak, ako ich poznáme, nebudú existovať a príroda sa tiež na to nikoho nepýtala.

 

 

Aktuálne sa zameriavam na kariéru, ale v hudbe tvorím posledný rok najviac hudobné materiály, ktoré si moji klienti vyžiadajú. Posledné videá, ktoré som robil v období dvoch rokov, najmä Adama Ďuricu, ktorý ma aj zdieľal a občas si aj napíšeme, ale aj Karla Gotta, ľudí zaujali. Štatistiky z platformy YouTube mi ukazujú, že ma viac sledujú v Česku ako na Slovensku, a preto sú klienti väčšinou Česi.

 

Funguje to tak, že si buď vyžiadajú skladbu, ktorú by chceli pre gitaru, alebo majú záujem o už vytvorený notový záznam. Noty robím z počutia, ale potrebujem si ich niekedy aj zahrať, hlavne ak ide o novú vec. Nebolo to jednoduché, v podstate je to tento rok už 6 rokov tréningu vnútorného počutia tónov. Za tento “rocking skill” vďačím predmetu intonácie a analyzy na vysokej škole. Pár rokov dozadu som ešte netušil, ako mi to zjednoduší prácu a práve to je inšpirácia pre mňa, posúvať sa ešte viac dopredu a robiť to pre klientov, ako aj pre seba. Ak sú oni spokojní, tak som spokojný aj ja a robí mi to radosť.

 

 

Počas prvej vlny sme boli ešte na Slovensku a žili sme v regióne Spiš. V podstate som si nad tým nelámal hlavu, život musí ísť ďalej a čo má prísť, to príde. Ja som veľa času pred rokom, kedy sme na Slovensku mali prvú vlnu, na hudbu nemal. S manželkou sme boli na bábätko sami a popritom som ešte denne študoval v Prešove, pracoval som v ZUŠ na polovičný úväzok a k tomu všetkému som ešte štátnicoval. V podstate tak, ako je rok dlhý, som sa venoval svojej diplomovej práci po malých kúskoch, ale iba keď dieťa spalo, teda počas obeda alebo večer. Vstával som o 5:30 ráno, aby som stihol vlak či autobus do Prešova a prichádzal som domov takmer vo večerných hodinách. Z tohto pohľadu to boli naozaj ťažké časy a myšlienka či priestor voľného času na rozbiehanie projektov počas jednotlivých vĺn nebola prípustná.

 

 

Venoval som sa tomu, čomu bolo treba. Zopár videí som na YouTube minulého roku samozrejme pridal, ale neboli až také populárne ako tie z roku 2019. Najpopulárnejšie videá z tohto roku boli tie, ktoré som už spomenul vyššie, a to Srdce Nehasnou od Karla Kotta a jeho dcéry a Zatancuj si so mnou od Adama Ďuricu, ktoré som aranžoval do techniky fingerstyle (to je tá špeciálna technika a môj špecifický rukopis). Všetky hudobné materiály, ktoré som vyrobil sa nachádzajú na mojej stránke jakubtulejamusic.webnode.sk.

 

 

 

Okrem toho, hudba vo voľnom čase je pre mňa doteraz stratovou záležitosťou, finančnou aj časovou. Neviem si už ďalej predstaviť zakladanie ďalších projektov bez oficialít, ktoré by mali do dvoch mesiacov skončiť. Na Slovensku to bola bežná záležitosť, potom sa končia aj kamarátstva a rôzne spolupráce. Našťastie to nie je chyba v ľuďoch, základ problému je treba hľadať vo fungovaní štátu a kultúry. Tento problém sa bezodkladne týka aj nášho mesta, v ktorom je potrebná renesancia, a to nielen vedenia kultúry. Na druhej strane obdivujem mladých ľudí z Bardejova, ktorí rozbehli aktivity v Hrubej Bašte a aktívne sa podieľajú na kvalite a zveľaďovaní kultúry v našom meste. Mesto by ich malo podporiť! Nie len ich, ale každého, kto robí naozaj niečo preto, aby to v meste žilo. 

 

Samozrejme, študujem nové jazyky, začal som programovať v oblasti iOS platformy. Rád plávam, hrám volejbal (najmä plážový), mám rád turistiku, ale najradšej som s mojou rodinou.

 

 

Zdokonaliť sa v jazykoch, byť šikovný v programovaní, vydať debutový album za predpokladu, že na to bude čas. Rozbiehame tu vo Švajčiarsku aj firmu, tak chcem to potiahnúť “za ten pravý - zlatý koniec”. Potom by som chcel navštíviť operu v Zürichu a zažiť naživo predstavenie Figarovej svadby od Wolfganga Amadea Mozarta, Prsteň Nibelungov od Richarda Wagnera, ale aj prvú operu Albana Berga - Wozzeck. Alban Berg bol najdominantnejšou osobnosťou II. viedenskej školy a rozumel si dobre s Anroldom Schönbergom. To je taký sen, ktorý by som si chcel spĺniť s manželkou. Potom určite trošku „okoreniť“ môj YouTube kanál, pretože mi v hlave ešte visia nápady spred piatich rokov a nakopeného je naozaj veľa. Niekedy si len tak sadnem a 15 minút rozmýšľam s čím vlastne mám začať.

 

 

 

Neriadiť sa a nebáť sa toho, čo si druhí myslia. Okrem toho by som vyjadril aj myšlienku z albumu, ktorý robil ďalší Bardejovčan Lachim Lachar v roku 2013. Robili sme tam spolu na jednej skladbe s názvom „Jedno čo viem“, v ktorej sa vravelo: „Život mi uštedril facky, o ktorých málokto vie.“ V podstate to vystihuje jedno z období, ktoré som zažil. Ďalej by som si prial mať cieľ. Ten je aj teraz nejasný a neviem, kam ma život ešte zavedie.

 

 

Čo by si chcel v rodnom meste napraviť?

 

Zo všetkého najviac chýbajú možnosti a pracovné ponuky. Ja osobne som sledoval 10 rokov diania v našom meste a od roku 2011 sa to začalo riadne „vyprázdňovať“. Mladí ľudia potrebujú iskriť, potrebujú mať istotu a priestor sa rozvíjať. Toto v Bardejove chýba a keď sa to do piatich rokov nezmení, môže byť už neskoro, a tak sa z Bardejova stane naozaj „iba“ nádherné múzeum bez obyvateľov. Mesto je naozaj krásne, ale toto nikoho neuživí.

 

Uvedomuje si to každý, ale zatiaľ to nikto nevie zmeniť. Ďalej by som si prial, aby ľudia počúvali domácich interpretov, pretože hudobníci sú viac senzitívni a vedia dať vo svojej tvorbe navonok to, čo si niekto takmer neuvedomí. Aby ich taktiež podporovali, pretože je to nesmierne dôležité. Naučiť sa hrať nestojí len čas, ale aj peniaze, a to si málokto uvedomí. Aby si za svoje vystúpenie zapýtali peniaze, pretože u nás v Bardejove to všetko akosi divne funguje. Taký sen o takých 15-20 rokov je stať sa možno investorom a niečo pre rodné mesto urobiť.

 

 

Aby sa nenechali oškatuľkovať ľuďmi okolo, ale aby pozerali na seba, svoju rodinu a svoje skúsenosti, pretože pokiaľ nenájdeš to, čo hľadáš, tam, kde práve si, neznamená to, že to neexistuje. Preto aj touto cestou by som chcel upovedomiť na to, že všetko plynie a nedá sa to vrátiť späť, ale dajú sa využiť skúsenosti, ktoré sme nadobudli.