Koniec opozície v Bardejovciach alebo: Lesk a bieda kádéhákov v meste

 

KOMENTÁR MARIA HUDÁKA

 

 

Za necelý rok a pol od komunálnych volieb sa najstaršiemu a najdlhšie funkčnému primátorovi od čias komiksového Geriatrixa, podarilo rozložiť mestskú parlamentnú opozíciu s takou noblesou, efektivitou a účinkom, s akou iba v sudoch s kvalitným domácim kvasom, rozkladajú pracovité kvasinky cukor na alkohol a oxid uhličitý.

 

Z márnych, a po ostatnom Valentínskom rokovaní mestského zastupiteľstva len ťažko identifikovateľných kúskov KáDéHá (či skôr teraz Kade? Há?), sa na rozdiel od poctivého chemického kvasného procesu, bohužiaľ neuvoľnilo ani žiadne ľudské teplo ani žiadna uspokojivá zbytková energia.

 

 

Po záverečnom víťaznom orákule už štvrťstoročie Bardejovu vládnuceho „císaře ňaňo-pána“ na februárovom zastupiteľstve, by sa bezmocnosť a zúfalstvo opozičného politického klubu nie že dali krájať.

 

Dali by sa nimi v momente zabalzamovať všetky mamuty, ktoré v okolí nášho mesta žili pred miliónmi rokov a ktorých skamenelé stoličky sa dodnes vynímajú vo vitrínach miestnej prírodovednej expozície. Podobne, ako sa už 25 rokov vynímajú skamenelé stoličky v nesmiernych výšinách predných radov mestského zastupiteľstva.

 

 

Priznám sa, že za takmer dve desaťročia mikroskopického sledovania bardejovskej (ne)politiky, som práve do tejto poslednej 12+3 opozície, sformovanej po voľbách v jeseni 2022, vkladal asi najväčšie nádeje na onakvejšie bardejovské svetlé zajtrajšky.

 

Jednak preto, že kombinácia dvanástich háčikov-kádéháčikov a troch myslíkov-nezávislíkov sa spočiatku javila ako solídny základ pre pohodlnú - a keby motyka presne a ticho vystrelila - možno aj trojpätinovú väčšinu. Čo už samo o sebe, pri správnom manažmente, stratégii a načasovaní, ponúkalo zásadnú zmenu politického kurzu a poťažmo aj života v najkrajšom kráľovskom meste na Slovensku.

 

 

Ale aj preto, že do zastupiteľstva sa konečne dostali menej šedivé, čerstvé politické aj nepolitické ročníky. Vrátane jedincov s reálnym potenciálom vniesť do zatuchnutej dyhovano-lustrovej boľševickej zasadačky trochu čerstvého vzduchu z ulice.

 

Žiaľ, chyba lávky. „Amicos tuos claude, inimicos etiam propius,“ učí nás renesančný a stále aktuálny Niccolo Machiavelli: „Držte si svojich priateľov blízko a svojich nepriateľov ešte bližšie." Takže si to celé trochu zhrňme.

 

V počiatočnej sérii rokovaní novozvoleného bardejovského parlamentu na prelome rokov 2022 a 2023 to vyzeralo celkom revolučne a konzistentne. Opozícia si hneď z kraja vyskúšala zablokovanie programu, odmietla rokovať o veľkomožnom cisárskom plate a nechala nafučaného chudáka ňaňo-pána týždeň sobášiť samojediného. Následne mu schválila iba minimálny plat, trpezlivo a oprávnene blokovala schvaľovanie rýchlokvaseného minuloročného rozpočtu.

 

 

Obštruovalo sa, odchádzalo z rokovacej sály, vášnivo diskutovalo, hladovalo, urážalo, osočovalo, obviňovalo, politikárčilo, prestávkovalo, vyjednávalo, chodilo cez víkend na neohlásené návštevy, chválilo aj hanilo. Rokovalo sa raz sedemnásť minút, inokedy sedem hodín, vetovalo sa aj nevetovalo, podpisovalo aj nepodpisovalo.

 

 

Skrátka a dobre, v rámci tradičnej ale aj menej tradičnej bardejovskej politiky sa opozícia postupne začínala emancipovať na platnú politickú silu. Všetko nasvedčovalo tomu, že má víziu a v zmenu politickej kultúry aj úprimne verí. Prvýkrát v histórii mesta nešlo len o nekoordinované emotívne erupcie jednotlivých poslancov, ale o skutočnú klubovú politiku. Aspoň to tak istý čas vyzeralo.

 

Niekde medzi pubertou a adolescenciou však emancipácia kádéhákov zhorela ako dobre vysušená smolná fakľa vo vetre. Presne po siedmych mesiacoch, keď bolo mesto už viac ako pol roka bez riadne zvolenej, no nepodpísanej a vetovanej mestskej rady, navrhol primátor v júli 2023 jej novú, tajnú voľbu.

 

Vladislav Novák (prvý zľava) v druhej tajnej voľbe už podporu KDH nedostal. Namiesto neho poslanci zvolili Milana Pilipa (tretí sprava). (Zdroj: MH)  

 

V nej už KDH nezávislého poslanca Vladislava Nováka, na rozdiel od decembra 2022, nepodporilo. Namiesto neho bol do mestskej rady, v absolútnom súlade s predstavou primátora, zvolený ďalší nezávislý poslanec Milan Pilip. Ako hovorí staré šarišské príslovie: Všetci sme si nezávislí, ale niektorí sme si nezávislejší. 

 

Šéf opozičného klubu Marek Šimco tesne po tajnej voľbe pred kamerou de facto priznal, že sa na podpore Nováka v klube nedohodli. No a týmto dňom prakticky začala Borisom Hanuščakom presne riadená, postupná detonácia opozície. Pozostávala z troch osvedčených, do dokonalosti vycibrených Machiavelliho uhoľných kameňov: politického a privátneho kšeftovania, permanentného tlaku na najslabších a personálnych rošád.

 

Samozrejme, významnú úlohu zohrali aj výsledky slovenských parlamentných volieb v septembri 2023. Z dvoch dôvodov. Znovunadobudnutia politického krytia hanuščakovcov vo vládnom Smero-Hlase a politickej sublimácie dôležitého mestského poslanca Martina Šmilňáka do Národnej rady. Bardejovský klub KDH tak prišiel o posledné zbytky čo i len optickej jednoty, konzistencie a líderstva.

 

Januárový odchod poslanca Martina Demského z „osobných“ dôvodov a jeho nahradenie „našim“ človekom, bol už len posledným, symbolickým klincom do rakvy, už aj tak klinicky mŕtvej a pomaly sa rozkladajúcej opozície.

 

O nechutných tanečkoch, naučených replikách a podporných proti-hlasovaniach niektorých ďalších kádéháčikov je naozaj nedôstojné sa čo i len zmieňovať. Na smetisku samosprávnych politických dejín by kresťansko-nezávislá opozícia skončila aj bez zachádzania do análov a ďalších lojálne zúfalých perfídností.

 

 

Áno, všetci veľmi dobre rozumieme politickému, psychologickému, pozemkovému, developerskému a korupčnému faktu, že bojovať s 25-ročnou mutáciou autokratickej postkomunisticko-eštébáckej úradníckej hydry mestského úradu, by bola určite neriešiteľná úloha aj pre rozprávkového princa Bajaju a jeho zázračný meč.

 

 

Na viac tragickom ako tragikomickom bardejovskom opozičnom príbehu sú naozaj smutne dojímavé dva dôležité momenty. Po prvé je to genetický paradox KDH. Toto hnutie vždy presne vie čo a ako má robiť ako platná opozičná sila vo veľkom parlamente. No na regionálnej, okresnej (a hlavne mestskej klubovej) úrovni, sú jeho výtlak a politika prakticky nulové. Bez akejkoľvek pridanej hodnoty.

 

Nehovorím teraz iba o neschopnosti či skôr úplne vedomej programovej nevôli pridať sa k celoslovenským opozičným protestom aj v Bardejove. Ale hlavne o tom, že ak už z vôle polovice obyvateľov mesta raz disponujete takýmto silným mandátom a poslaneckým klubom, nemôžete si dovoliť ani najmenšie zaváhanie či nejednotu.

 

Musíte, jednoducho musíte zostať konzistentní. Inak ste v lokálnej politickej súťaži skončili. A dlhodobo vás nezachráni ani tridsať strieborných vo vrecku. Pretože, ako sme videli v priamych prenosoch Bardejovskej televízie, šelma nikdy nespí. Pri prvej príležitosti sa do vás zahryzne a už nepustí.

 

 

Po druhé ide o notoricky krátku pamäť kombinovanú s nedostatkom elementárnej fantázie a pokory samosprávnych politikov. Okamžite po zložení poslaneckého sľubu zabúdajú a potom sa už ani nesnažia zisťovať, ako ich samých a najmä ich opozičný politický klub ako celok, vnímajú ľudia, ktorí ich volili. Ľudia, od ktorých pochádza ich všetka (áno, úplne všetka) politická moc.

 

Vyviňovacie slovíčkarenie a opakovanie falošných klišé mantier typu: „Ale veď sme hlasovali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia,” či „Sme presvedčení, že každý z nás to myslel dobre, dobre a len dobre,” prípadne „Čakali sme, že nás podržia nezávislí a možno aj niektorí rozumní koaliční poslanci,” je skôr na smiech a v dnešnej samosprávnej politike dravcov vôbec, ale že absolútne vôbec neobstojí.

 

Cesta do pekla je totiž, vážení a milí veriaci, dláždená hlavne „dobrými” úmyslami.

(8:20, Mario Hudák)