Ukrajinec Zosim Dzhygalov dostal šancu v Gerlachove

 

 

O svojich futbalových začiatkoch povedal: „Prvý klub, za ktorý som hrával, bol UFK Arsenal Charkov. Tam som začal svoju futbalovú cestu. Hrali sme šampionát Ukrajiny U15. Následne som prešiel do FK Metalist (šampionát Ukrajiny U18), následne v FK Gelios (U19). Medzi mužov som prešiel v amatérskych mužstvách FK Kvadro a FK Volčansk.“

 

 

Zosim okúsil ukrajinský futbal. Do toho prišla vojna. „Na začiatku vojny som pomáhal s evakuáciou ľudí z kritických oblastí. Zažil som strašné veci. Ukázala sa možnosť prísť na Slovensko. Vydal som sa na cestu. Šancu som dostal v Gerlachove. Nepovažujem to za posledné miesto môjho účinkovania. Rád by som sa stal profesionálnym futbalistom. Ale momentálne som v Gerlachove spokojný. Mužstvo, vedenie klubu a aj všetci ostatní ma privítali veľmi dobre. Mám tu veľa priateľov.“

 

Futbal je pre neho vec dôležitá: „Milujem futbal a ďakujem FK, že sa môžem realizovať v mojom obľúbenom športe. Nám, zahraničným hráčom s aklimatizáciu a pobytom na Slovensku, veľmi pomáhal a pomáha prezident klubu Miroslav Dorin a Michal Ignacík. Sú to takí naši druhí otcovia. V klube došlo k výmene trénera. Prišiel Vladislav Palša. Teším sa na spoluprácu s ním.“

 

 

Zosim pochádza zo športovej rodiny: „Moja mama je šampiónka Ukrajiny v ľahkej atletike (Ljudmila Dzhygalova 1962, štafeta 4x400 m – dvojnásobná olympijská víťazka 1988, 1992, majsterka sveta 1991). Som jej veľmi vďačný, že ma podporovala, keď som sa rozhodol zaoberať sa športom. Do vojny mi pomáhala aj s individuálnymi tréningami. V súčasnosti pôsobí v USA ako trénerka atletiky. Otec žije na Ukrajine a tam je to veľmi ťažké.“

 

Mladý futbalista verí, že všetko sa na dobré obráti: „Verím v Boha i to, že všetko sa môže zmeniť. Potom dám všetky sily do futbalu. Tak, aby som naplnil svoje ciele. Na Slovensku sa mi veľmi páči. Intenzívne sa učím po slovensky tak, aby som sa vedel dobre dohovoriť.“

(13:55, P. Cingel)