Davidovič a Kasatkin sa rozlúčili titulom a „redkami“

 

 

Paradoxne, ani jeden z nich si oslavné posledné sekundy rozhodujúceho zápasu nemohol užívať priamo na palubovke. Dvojica Davidovič – Kasatkin musela nedobrovoľne sedieť za domácou lavičkou po červených kartách, účinkovanie brankára Cvitkoviča sa po natiahnutí svalu skončilo už v prvom polčase a mladý ukrajinský hráč Khaian presedel duel na lavičke náhradníkov. Všetci sa ale zhodli, že v klube prežili špeciálne chvíle a nelúči sa im ľahko.

 

„Minulý rok som si finále zahrať nemohol a tak som odprisahal, že tentokrát ho vyhrám. A to sa podarilo, takže môžem odísť spokojný. Ďakujem všetkým fanúšikom, klubu a všetkým okolo neho za tieto dva a pol roka. Boli najlepšími v mojom živote. Ďakujem Prešov, milujem ťa,“ takéto boli prvé hodnotiace slová Marka Davidoviča po rozhodujúcom finále.

 

Stredná spojka z Bosny a Hercegoviny prišla o minuloročné finále pre dlhodobý dištanc a pozornosť hráčov Považskej Bystrice sa výrazne sústredila aj na tvorcu prešovskej hry.

 

„Ich taktikou bolo hrať tvrdo a provokovať ma. Ale bol som na to pripravený. Chcel som ostať nezranený, to sa mi úplne nepodarilo (v treťom zápase mu museli štyrmi stehmi zašívať tržnú ranu nad pravým obočím – pozn.). Ale nemám s tým problém. Ostane mi aspoň nejaká spomienka. Taká je moja práca,“ dodal s typickým šibalským úsmevom Davidovič, ktorý podľa svojich slov bude na Tatran spomínať v tom najlepšom.

 

„Bolo to najkrajších dva a pol roka mojej kariéry. Vskutku som sa tu cítil veľmi dobre. Všetci chlapci máme podobnú mentalitu a bude mi to chýbať. Ale taký je život. Niečo sa končí a začína sa niečo iné,“ dodal 31-ročný hráč, ktorého kariéra bude pokračovať v Rumunsku, odkiaľ do Prešova prišiel.

 

Tentoraz sa upísal Steaue Bukurešť. Rovnaký osud ako Davidoviča postretol v poslednom zápase sezóny aj pivota Kasatkina, ktorý takisto zápas po červenej karte ukončil vo vyhradenom priestore za lavičkou. Podobne ako bosniansky legionár navyše v zápase dostal aj neštandardný trest na 2+2 minúty (Davidovič dokonca dvakrát).

 

„Nie je dobré, že odchádzam s červenou kartou a nerozumiem rozhodcom, ale už je to tak,“ povzdychol si Kasatkin, ktorý tri sezóny v Tatrane označil za svoje najlepšie hádzanárske roky.

 

„Ďakujem za nich pánovi Chmeliarovi, ktorý mi dal možnosť tu hrať. Začal som tu ešte pod vedením trénera Golužu, keď bolo veľmi veľa hráčov zranených. Hrali sme 11-ti, ale aj to bolo myslím si dobré obdobie. Celé pôsobenie tu ale bolo výborné. Odchádzam z klubu a musím priznať, že ma bolí srdce. Páči sa mi táto krajina, páči sa mi tento klub. Možno to nebola najlepšia sezóna, možno sme mohli zahrať o niečo lepšie v európskom pohári, ale titul je najdôležitejšia vec pre mňa osobne, ako aj pre mančaft,“ poznamenal 27-ročný hráč. Špeciálny vždy bol aj jeho vzťah s prešovskými fanúšikmi.

 

„Aj pred Tatranom som hral v kluboch, ktoré fanúšikovia stále podporujú. Ale takú skvelú atmosféru, aká bola v Tatrane, to som doteraz ešte nezažil. Chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí chodili na zápasy. Pre športovcov je to dôležité, lebo nehráme iba pre výplatu, ale najmä pre emócie, ktoré dávajú tribúny. A za to ďakujem.“ dodal na rozlúčku rodák z Krasnodaru, ktorého napriek červenej karte potešilo, že titul mohol osláviť práve v Tatran aréne priamo s fanúšikmi.