Stanislav Soroka hodnotí svoje obdobie pri futbale

 

 

 

Vyleštiť zhrdzavenú značku klubu nebude ľahké. Na zrekonštruovanom mestskom štadióne každý polrok ubúdajú fanúšikovia. Predseda správnej rady klubu predostrel svoj názor.

 

 

„Športu v našom meste vo všeobecnosti chýbajú lídri a to na viacerých úrovniach. Globálne nepoznám nikoho, kto by túto pozíciu reprezentoval. V iných mestách to zväčša býva primátor, ako legitímny zástupca verejnosti. No v tejto pozícii môže byť aj prirodzený líder a ani taký v našom meste nie je.

 

 

Dovolím si tvrdiť, že zástupcovia jednotlivých športov konajú osamote na vlastnú päsť. Neexistuje medzi nami spolupráca v tom pravom význame slova a spoločný záujem budovať šport so všetkým, čo k tomu patrí.

 

Ak neťaháme za jeden koniec, nikdy sa nepresadíme. Tento marazmus má priamy a podstatný vplyv na samotné odvetvia športu v meste a vedie k istému úpadku, ktorého sme svedkami. Vo verejnosti sa stále viac buduje pasivita a vnútorný odpor k športovej aktivite."

 

 

„Som presvedčený, že ide o nepochopenie významu problematiky športu. Zjavne prerastá do môjho osobného presvedčenia o nekompetentnosti verejných funkcionárov.

 

 Pred dvomi rokmi sa Soroka vzdal funkcie prezidenta klubu

 

Asi si viete predstaviť situáciu, v ktorej sa nachádzame. Financovanie významného odvetvia športu, akým futbal nepochybne je, takmer výlučne je na mojich pleciach. Mnohí ľudia sú v tomto vedomí príliš sebeckí. Chcú vidieť futbal ako taký, chcú vidieť Partizánov víťaziť, ale nie sú ochotní svoj klub podporiť.

 

Dokonca sa vykrúcajú pri platení vstupného. Býva to obzvlášť komické, miestami až trápna situácia. Jednoducho bez spoločného záujmu všetkých aktérov ako klub, samospráva, sponzori, diváci a fanúšikovia nebudeme mať to, o čom všetci hovoríme." 

 

 

„Na pretrvávajúcej situácií má každý svoj podiel viny. Na rozdiel od ostatných, mňa to stojí obrovské peniaze. Viete, futbal je téma, ktorej sa rozumie asi každý. Ale nie každý je ochotný spraviť pre neho to, čo je potrebné.

 

 

Ilúzie v tomto smere nemám, nesnívam o zázraku. Avšak ako chlap, ktorý vie čo je tvrdá práca, pot a drina verím, že v našom meste a okolí sú ešte stále zodpovední a ambiciózni ľudia, ktorí by vedeli priložiť ruku k dielu. Aj keď niekedy som presvedčený o pravom opaku."

 

 

„Existuje viacero sekundárnych dôvodov, ktoré prispievajú k marazmu, ktorý všeobecne v športe pociťujeme. Častokrát majú prozaický a praktický význam. Novodobé vysťahovalectvo za prácou, za štúdiom, za lepšími príležitosťami pre životný úspech, nedostupné bývanie a neustále klesajúca atraktivita života.

 

 

V meste sa výrazne podpisujú na konečnom výsledku. Dávno sú preč časy, kedy divákmi preplnené tribúny praskali v základoch, časy, keď silné miestne firmy so cťou podporovali klub. Ísť na futbal bolo dôležitou spoločenskou udalosťou. Spomienkový sentiment je v priamom rozpore so súčasnou realitou. Nuž potom sa nečudujme, že sa nám nedostáva to, po čom tak veľmi túžime."

 

 

„Nie je to len systémová chyba, je to lokálne zlyhanie v pravom slova zmysle. Ako jeden z posledných skutočných podporovateľov futbalu viem verejne prehlásiť, že sa budeme držať známeho "prikrývaj sa takou perinou, na akú máš". Všetkým neprajníkom a im podobným odporúčam, aby si osobnú frustráciu a hnev adresovali na iné adresy, ako na našu klubovú a najmä na moju osobnú. Nech svoju pozornosť smerujú práve tam, kde sa verejným konaním, alebo nekonaním skutočne vytvára stav, v ktorom sa celé odvetvie športu nachádza."

 

 

„Ak sa pýtate ako poslanca, tak odpoviem jednoducho. Aj v mestskom zastupiteľstve planí to isté, čo som povedal vyššie. Mudrlantov a prisluhovačov je všade dostatok. Môžete si medzi nimi vybrať podľa ľubovôle.

 

 

Zodpovedných ľudí, ktorí rozumejú problematike, ťažko nájdete. Na záver dodám, že ak vieme bezhlavo míňať peniaze na "umelcov", ktorí vystúpili na poslednom jarmoku, chronicky nariekame, že nemáme peniaze. Berieme si stále nové úvery a navyšujeme dlh mesta.

 

Pýtam sa, čo tým sledujeme? Namiesto toho, aby sme investovali do našich ľudí, našich detí, bez ktorých nebude lepšia budúcnosť, rozhadzujeme ako po nebohom! Bodkou na záver nech je apel na všetkých zástupcov podnikateľskej obce. Aby si uvedomili, že filantropiu a podporu spoločenských aktivít vo všetkých jej podobách by mali realizovať v našom meste. Nie len tam, kde sú televízne kamery. Ak sú naozaj tak hrdí Bardejovčania, ako to o sebe zvyknú tvrdiť."

(14:26, J. Ščerbík)