Dvaja najvýraznejší slovenskí módni dizajnéri – Boris Hanečka a Veronika Kostková – sa stretávajú na jednej scéne

 

 

Nie však v Bratislave, Miláne či Paríži – ale práve tu, medzi industriálnym dedičstvom a umeleckou energiou, vzniká nový módny dialóg, ktorý má dušu. V tomto intímnom a hĺbavom rozhovore, vedenom bez marketingových klišé, odkryli Hanečka a Kostková viac než len zákulisie príprav kolekcií. Hovoria o tichu pred hudbou, o improvizáciách, ktoré menia smer, o pamäti látok aj o tom, čo by odkázali vlastnému mladšiemu ja.

 

 

On hovorí o šatách ako o liste, ona o kolekcii ako o odpovedi ženám, ktoré sa neboja riskovať. On sníva o mimozemšťanke v šatách, ktoré neviažu telo, ona túži predefinovať vizuálnu identitu Ursuly von der Leyen. On prináša do Košíc farebný záznamník spomienok, ona návratovo otvára kolekciu inšpirovanú noblesou Belle Époque.

 

Ich odpovede sú vizionárske, autentické, bez strachu z ticha, zlyhania či improvizácie. Všetko premieňajú na výpoveď. Na obsah. Na vrstvy, ktoré sú čitateľné až vtedy, keď sa človek zastaví. Tento exkluzívny dvojrozhovor nie je len o GFN – je to mapa dvoch tvorivých svetov, ktoré sa pretli na východe. A ponúkajú dôkaz, že aj medzi Tatrami a Bodrogom môže móda hovoriť veľkým jazykom sveta – cez látku, cez gesto, cez príbeh.

 

 

Košice sú mestom s bohatou históriou a kultúrnou rozmanitosťou, čo ma inšpirovalo predstaviť kolekciu, ktorá odráža aj tieto hodnoty. Kolekcia, ktorú v Košiciach predstavím, čerpá z elegancie obdobia Belle Époque, obdobia plného kreativity a umeleckého rozkvetu začiatkov minulého storočia. Verím, že práve teraz je ten správny čas priniesť túto kolekciu do Košíc v novom, modernom duchu, aby sme spoločne oslávili spojenie histórie s moderným dizajnom a zdôraznili nadčasovosť módy. Do Košíc sa s prehliadkou vraciam po takmer 12 rokoch, odkedy som tam módou otvárala Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013.

 

Košice nie sú len miesto – sú to súradnice nálady, ktorá vo mne dozrievala. Táto kolekcia bude niečo ako moja reakcia na vnútornú potrebu osloviť publikum, ktoré nie je unavené módnym spektáklom, ale túži po výpovedi – presne také aké je v Košiciach. Farebná, symbolická, imaginatívna – ucelená z modelov, ktoré hovoria jasne, že aj na východe Slovenska má móda schopnosť byť kultúrnym aktom a plne prepojená prírodou. Práve teraz preto, že cítim, že Košice sú pripravené prijímať nie len krásu, ale aj hĺbku umenia aká bude len v tejto kolekcii a jej modeloch.

 

 

 

Moja kolekcia je reakciou na súčasnú potrebu spájať tradíciu s modernitou a zdôrazňovať ženskú silu a eleganciu. Je určená ženám, ktoré si cenia históriu, ale zároveň chcú byť súčasťou moderného sveta. Je to manifest oslavy ženskosti, individuality a nadčasového štýlu. Presne pre také ženy ako sú na východe, silné a temperamentné, nebojácne riskovať.

 

Táto kolekcia je venovaná odvážnej žene – takej, ktorá si možno ešte neuvedomila, že sa v skutočnosti nemá čoho báť. Strach je podľa mňa len ticho v mieste, kde by mala byť láska. A láska je tvorivá sila – nie panika, nie výkon. Preto sa snažím šaty nevymýšľať ako produkt, ale vnímať ich ako dialóg, list, dotyk. Niekedy si šaty nájdu svoju nositeľku samé. Stačí pohľad, ticho, chvíľa. Táto kolekcia je určená ľuďom, ktorí ešte vedia cítiť bez filtra, ktorí v móde hľadajú súznenie, nie schválenie. Chcem, aby sa človek pri pohľade na moje šaty spýtal – nie čo to je, ale prečo ho to dojalo. A možno sa v tom odpovedi aj trochu spoznal.

 

 

 

Proces prípravy na GFN bol pre mňa hlbokou reflexiou mojej tvorivej cesty posledných mesiacov. Bola to výzva, hlavne časová, ktorá ma prinútila prekročiť svoje doterajšie hranice a experimentovať s novými materiálmi, technikami ale aj procesmi. Zároveň to bolo zrkadlo, ktoré mi ukázalo, ako veľmi som sa ako dizajnérka posunula a aké hodnoty chcem svojou tvorbou komunikovať – hlavne keď som si to porovnávala s kolekciou, ktorú som v Košiciach prezentovala v minulosti (smiech).

 

Do Košíc nesiem svoju srdcovú záležitosť – kolekciu IN ALIS ale trošku upravenú, zmodernenú. Je ako záznamník farieb a pocitov, ktoré sa vo mne ukladali celé roky, keď som týmto mestom kráčal. Nie ako návštevník, ale ako človek, ktorý hľadal príbehy – a nachádzal ich v stenách divadiel, v uličkách starého mesta aj v tichu kultúrnych sál. Košice pre mňa nie sú lokalita. Sú nálada. Sú prežitok. Pred rokmi som tu pripravil dve divadelné produkcie, jednou z nich bola opera Tosca – ešte predtým, než sa svet zatvoril za závoru pandémie. A možno práve preto sa teraz, počas príprav na GFN, nevraciam do neznámeho, ale späť domov. Celý proces vznikal nie z povinnosti, ale z potreby – z túžby opäť rozprestrieť látky, ktoré nesú pamäť. Táto kolekcia je osobná nielen svojím výtvarným gestom, ale aj tichým dialógom s Košicami. GFN je pre mňa scénou, kde sa tieto tkanivá spomienok môžu dotknúť iných ľudí. A ja verím, že šaty, ak majú dušu, si ju nesú so sebou. Aj tentoraz.

 

 

 

Pôvodne som plánovala priniesť viac modelov v odtieňoch iných než biela – tá je síce pre mňa ikonická, no chcela som tentokrát ukázať aj inú farebnú náladu kolekcie. Lenže narazila som na limit – nie materiálový, ale kvalitatívny. Nepodarilo sa mi zohnať dostatok látok v kvalite, ktorú od seba vyžadujem, a tak som musela siahnuť po textíliách, ktoré som predtým nikdy nepoužila. Bola to improvizácia aj výzva – ale práve tie často vedú k objavom. Ako to celé dopadlo, posúdite sami už 26. apríla. Verím, že sa všetci máte na čo tešiť.

 

Možno ten moment ticha pred tým, ako zaznie prvá hudba a modelka vykročí. Vždy si sadnem niekam nabok – mám svoje miesto, priestor, kam nechodí nik. Tam sa dívam do svetla, alebo len tak, a viem, že o chvíľu sa niečo zmení. Je to môj osobný rituál, možno niečo ako modlitba bez slov. Nie je to teatrálne, je to skutočné.

 

 

 

Ak by som sa mala vydať úplne novým smerom mimo módy, lákala by ma oblasť interiérového dizajnu po boku môjho manžela. Z módneho sveta by som si priniesla cit pre detail, zmysel pre estetiku a schopnosť kombinovať farby a textúry, čo sú kľúčové prvky aj v tvorbe harmonických a funkčných interiérov. S Marekom, ktorý je architekt, sme na tom našťastie veľmi podobne štýlovo a to peknô cítime rovnako.

 

Po mojej návšteve Číny mám pocit, že do čohokoľvek. Aj pilotovať lietadlo – hoci nemám ani vodičský preukaz na auto. (smiech) Ten pocit, že svet sa rozťahuje a čas zrýchľuje, je návykový. Čoraz častejšie v sebe cítim tú zvláštnu odvahu, že všetko je možné. A možno práve preto treba túto dobu žiť naplno – v kontraste, v smelosti, v prepájaní zdanlivo neprepojiteľného. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou by to bolo niečo, čo prepája výtvarné a priestorové. Scénografia, alebo výstava ako zážitok – nie len súbor objektov, ale kurátorská výprava, kde sa stretáva móda so sochou, keramikou, svetlom, video-inštaláciou. Fascinuje ma vizuálna vrstva priestoru – to, čo sa nedá chytiť, ale cítiť. A z módy by som si zobral tú najcennejšiu schopnosť: editovať emócie. Rozprávať cez látku, tvar, štruktúru – aj keď to už nie sú šaty.

 

 

 

Pre svoje mladšie ja by som navrhla look, ktorý kombinuje klasické prvky s modernými detailmi – napríklad elegantné šaty s netradičným strihom alebo materiálom. Zachovala by som dôraz na kvalitu a precíznosť, ale vynechala by som prílišnú opatrnosť v dizajne, aby som podporila odvahu experimentovať a vyjadriť svoju jedinečnosť. Nebála by som sa a experimentovala by som ešte viac ako som kedy experimentovala. Žijeme len raz, nemáme sa čoho báť a musíme skúšať nové veci okolo nás...

 

Určite by to bol čierny oblek – navonok prísny, tichý, až nepreniknuteľný. Ale z vnútra by bol podšitý farbou západu slnka. Niečo, čo nik nevidí... ale ja by som to vedel. Ten kontrast medzi vonkajšou zdržanlivosťou a vnútorným ohňom je pre mňa fascinujúci. V istom zmysle mi to pripomína japonské samurajské odevy – zvonku tmavé, asketické, no zvnútra vyšívané tak, aby bojovník cítil príbeh. Boli tam komiksovo farebné výjavy, skryté posolstvá, zrkadlá emócií, ktoré nik iný nevidel. Odev tak nebol len ochrana či znak postavenia – ale intímny most medzi tým, kým sme, a kým sa túžime stať. Tajomstvo medzi telom a svetom. Zachoval by som vrstvenie, konceptuálnosť a dôslednosť. Vynechal by som však túžbu po akceptácii. Lebo dnes viem, že to najčistejšie vzniká vtedy, keď tvoríme nie pre potlesk – ale pre súznenie.

 

 

 

Určite by som si s radosťou „pohrala“ so štýlom Ursuly von der Leyenovej. Je to žena s prirodzenou autoritou, diplomatickým vystupovaním a veľmi vyhraneným, často až uniformným módnym prejavom – čo považujem za skvelý základ na módny experiment. Predstavila by som ju v silnejšej, ale zároveň jemne romantickej siluete – napríklad v elegantnom nohavicovom kostýme z duchessu so štruktúrovanými ramenami, ale s jemnou čipkou či zamatom ako kontrapunktom. Chcela by som ukázať, že aj v politickej reprezentácii môže byť móda nositeľkou nuansovanej ženskej sily – bez toho, aby stratila rešpekt či vážnosť.

 

Pravdupovediac, ak by som si mal splniť sen, tak by som chcel obliecť mimozemšťanku. Myslím to úplne vážne – tá predstava je pre mňa inšpiratívna a metaforická zároveň. Zaháňa apatiu a otvára priestor pre nové skúsenosti. A sny si máme plniť. V plejáde dám, ktoré som mal tú česť obliecť, by si práve ona našla svoje významné miesto. Mám totiž rád, keď šaty slúžia – nie keď ovládajú. V poslednom období som obliekal mnoho žien práve na svadbu – niektoré z nich boli úplne normálne ženy, ktoré si len chceli splniť sen. A ja ten sen beriem vážne. Takú mimozemšťanku by som obliekol do niečoho, v čom by si sama pripadala krásna, bolo by to doslova mimozemské prepojenie. Možno jednoduché krémové šaty so štruktúrou, ktoré kopírujú telo bez toho, aby ho zväzovali. Chcem ukázať, že dizajn nie je len pre vyvolených – že poctivá ženskosť je pre každú ženu, aj mimozemskú. Lebo najväčší luxus je, keď sa žena cíti ako ona sama. Nie ako niekto iný.

 

 

Košice som vnímala vždy ako kultúrne a historicky významné mesto našej krajiny, ktoré má jedinečnú atmosféru. Hoci tu netrávim toľko času ako v Bratislave, každá moja návšteva vo mne zanechá silný dojem – od prechádzok po Hlavnej ulici až po stretnutia s lokálnymi kreatívcami v Tabačke. Mám spomienky na výstavy v Kunsthalle aj rozhovory s ľuďmi, ktorí veria v potenciál regiónu a pracujú na jeho rozvoji. Aj preto ma teší, že sa Košice stávajú dejiskom módneho diania – cítim, že prišiel čas vzdať tomuto mestu hold aj formou mojej práce.

 

Košice boli pre mňa dlho abstrakciou – poznal som ich cez hudbu, cez fotografie, cez príbehy iných. Ale potom prišiel moment, keď som tu naozaj bol… a pocítil som zvláštny pokoj. Nie ten, ktorý uspáva – ale ten, ktorý spomaľuje čas. Architektúra, jazyk, ľudia – všetko tu má inú rytmiku. Iný tep. Košice sú pre mňa mestom, kde sa dá byť sám sebou, bez potreby uháňať. A možno práve preto je pre mňa návrat sem cez GFN výnimočný. Ale ak mám byť celkom úprimný – vždy, keď som sem prišiel, bol to krásny, ale plný, pracovný ponor… no málokedy som si našiel čas na rodinu a mojich blízkych. Mrzí ma to. A verím, že tentokrát to napravím. Aspoň trochu.