Bardejovčania sa zúčastnili exkurzie do Osvienčimu

Vybrali sa do Osvienčimu

Spoločne zapózovali

Osvienčim  bol najväčším nacistickým táborom v Poľsku. Je ťažké len slovami opísať aké strašné hrôzy sa tam diali. A je to pravda, prečo? Papier zvládne nesmierne množstvo mien a čísel, ktoré patrili ľuďom. Ľudia v tomto tábore zomierali najmä v plynových komorách, ale aj na rôzne choroby. V Osvienčime sme videli veľa dych vyrážajúcich vecí,  napr. nesmiernu kopu vlasov, oblečenia, topánok a iných, pre nás bežných vecí. Ľudia v  tábore nemali čo jesť, dostávali len na celý deň liter čiernej kávy a na obed slabú polievku.

Títo ľudia nemali čas ani na  hygienické potreby, asi 10 sekúnd. Chudé, choré a nevládne telá neraz padali do odpadových zberných kanálov, kde na nich číhala smrť,  ktorú si nezaslúžili. V tomto tábore boli  rôzne bezcitné pokusy na ľuďoch, hlavne na malých dvojčatách, ale aj na úbohých ženách.  Niektorí ľudia v tomto tábore zomierali obzvlášť bolestivou smrťou, do srdca im bol vpichnutí fenol, ktorý ich usmrtil. Po vypočutí týchto hrôzostrašných informácií, každému z nás na tvári zamrzol úsmev a po koži nám behali zimomriavky, toto dokáže urobiť človek človeku?

Po návšteve Osvienčimu sme išli ešte navštívi nádherné mesto Krakov, aspoň tu sme na chvíľu zabudli na tie strašné veci. Krakov, ach tak to je mesto plné mladých  ľudí, vôni a historických pamiatok.

Po opustení Krakova sme navštívili prenádherné Sanktuarium Božieho milosrdenstva. Bolo to miesto nad ľudské vnímanie, plné pokoja a lásky. Videli sme tam aj relikviu sv. sestry Faustíny, ktorá každého z nás úplné uchvátila. Po záverečnom požehnaní, ktoré nám udelil veľmi milý a vtipný kňaz, sme plní dojmov odchádzali domov.

 A čo dodať na záver?

Myslím si, že každý by vo svojom živote mal navštíviť  miesto, kde zo stien číhala smrť a dnes tam už prebýva len strach a smútok, miesto s názvom Osvienčim.

(M. Loziňák, žiak Spojenej školy na Štefánikovej ulici)