Kňaz s ruksakom na chrbte navštevuje v pralese osady domorodých šaurov

* Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 1/2017

Prvá časť: Po čase znova navštívil Bardejov

Anton Odrobiňák do Bardejova prišiel aj s Kristiánom /vľavo) a s Ernestom (vpravo)

Salezián Anton Odrobiňák do Bardejova prvýkrát prišiel v roku 1990, aby pomáhal pri pomocných prácach pri kostole sv. Anny. Pôsobil tiež v katolíckom kruhu a hľadal miesto, kde sa môže saleziánska komunita v meste usadiť. Po roku 1991 odišiel do Popradu, neskôr pôsobil v Banskej Bystrici. Nasledovala zastávka v Poprade, no po vysvätení za kňaza sa v roku 1999 opäť dostal do Bardejova. Odtiaľ ešte putoval do Bratislavy, aby v roku 2005 odišiel na misiu do Ekvádoru, kde pôsobí dodnes.

Rodák z Námestova sa prednedávnom vrátil na Slovensko, so sebou si zobral aj dvoch domorodcov. Jednou zo zastávok bol aj samotný Bardejov. „Po roku 1999, keď som do mesta prišiel druhýkrát, sme pôsobili už na Kellerovej ulici. Zverený nám bol kostol sv. Anny. Spomínam si na kňazov a direktorov, ktorí tu v deväťdesiatych rokoch pôsobili. Najprv to bol Teodor Gavenda, neskôr Jozef Krušac, potom opäť Gavenda. Medzitým zavítali ďalší kňazi – otec Luigi Ondrejka, tiež misionár, dlhé roky pôsobil v Taliansku a Švajčiarsku, Ivo Štofej či Maroš Peciar. V tom čase sme pôsobili v meste a na Poštárke. Odštartovali sme množstvo aktivít, hlavne pre deti a som rád, že pokračujú aj naďalej a že to nadobudlo stabilitu,“ spomína Anton Odrobiňák.

Počas štúdia sa stretávali tajne

Rozhodnutie stať sa saleziánom prišlo už na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. Základným kameňom bolo duchovné zázemie práve so saleziánmi. „Samozrejme, stretávali sme sa tajne. Na výšku som sa dostal vďaka športu, robil som vzpieranie. Bol som reprezentantom Slovenska a neskôr aj Československa. Po škole som sa rozhodoval, akým smerom pôjdem. Pán Boh to zariadil tak, že má oslovil saleziánsky štýl života,“ pokračuje už skúsený misionár.

„Keď človek číta Don Bosca, jeho túžbu a zapálenie pre misie, tak v každom horí túžba stať sa misionárom. Ja som sa za svoje misionárske povolanie modlil už od noviciátu, čítal som si príbehy slovenských misionárov. V roku 2005 dozrel čas a ja som vycestoval do Ekvádora. Práve Don Bosco, pred tým ako zomrel, poslal poslednú misionársku výpravu do Ekvádora. Prví tam boli Taliani, neskôr sa pridali kňazi z iných krajín. Zo Slovenska sa do tejto krajiny ako prvý dostal Martin Križan. Mňa pozval don Šutka, v krajine sa ma ujal. Mal som tak ľahšiu cestu začleniť sa do nového prostredia. Latinská Amerika je úplne odlišná od našej mentality.“

Domorodcom nevadí, ak niečo pokazia

Na začiatok bolo dôležité naučiť sa nový jazyk. Anton španielčinu dovtedy nevedel. „V Ekvádore je odlišný prejav života, spôsob rozprávania, jednania s človekom. Nemohol som si zvyknúť ani na rôzne spontánne prejavy, vyjadrujú sa otvorene, bez zábran. Nemajú hanbu, ak niečo pokazia, nevadí im to. V niektorých situáciách mi nedali jasné informácie, čo odo mňa požadujú. Ľahostajnejší majú aj prístup k životu. Veľmi radi sa zabávajú,“ vymenováva odlišnosti v amazonskej časti Ekvádora v porovnaní s Európou.

Sledujte tiež

„Je to chudobnejšia krajina, patrí medzi rozvojové, hoci za posledné tri – štyri roky tam vidieť veľký rozmach priemyslu. Budujú cesty, stavajú nemocnice, fabriky. Je to poľnohospodárska krajina, má množstvo nerastných surovín, vyvážajú ropu, pestujú sa banány, kakao, burské oriešky. Veľa tam prší, slnko je intenzívne, takže mi to tam pripadá ako leto počas celého roka. Pestrosť ročných období nie je taká ako u nás. Amazónia je bohatá na faunu, flóru a hlavne na hmyz. Je dosť nepríjemný a človek s ním musí bojovať počas celého roka. Je tam aj veľa hadov, zvieratá podobné našim zajacom, diviakom, ale stretnúť možno aj tigre,“ vymenováva všetky nástrahy pralesa.

Kňaz na motorovom člne

Na opačnom konci sveta je Anton zodpovedný za zverenú farnosť. K dedinám, resp. k osadám sa dá dostať hlavne po vode. „Jazdím na motorovom člne. Je to dosť nebezpečné, lebo nie vždy je hladina vody dostatočne vysoká. Alebo prudké dažde spôsobujú rýchle stúpanie a následne je nebezpečné ísť po rozbúrenej rieke. V podstate som kňaz, ktorý putuje s ruksakom po pralese a navštevuje osady domorodých šaurov. Slúžim sv. omše, sviatosti, o ktoré ma požiadajú, či už ide o krst, prijímanie alebo zmierenie. Snažím sa spolupracovať aj s učiteľmi, aby aj deti, ktoré vedia písať alebo čítať, mali možnosť stretnúť sa s kňazom, aby ak sa chceli stať kresťanmi, mali sviatosť krstu a potom aby pristúpili aj k iným sviatostiam. Moja práca je aj v animátorskej činnosti, povzbudiť ľudí, aby žili zodpovedný kresťanský život.“ V niektorých oblastiach sa kňaz objaví raz za tri mesiace. Dôraz misionári kladú aj na prípravu katechétov.

V druhej časti sa dozviete aj to, aký je v Ekvádore záujem o kresťanstvo, s akými problémami sa misionári stretajú, aké podmienky potrebujú splniť či aká je životná úroveň domorodcov. Anton Odrobiňák tiež prezradí, ako často chodí na Slovensko a do Bardejova, prečo tentoraz zavítal s dvoma domorodcami, predstaví ich a nebudú chýbať ani rôzne pikošky.

(18:45, red)