Ako som sa schuti nažral

* Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 2/2017

Ako som sa schuti nažral

Hlad je prezlečený smäd, no aj ten človeka prejde, keď narazí na pokrm v ľubovoľnej lokalite našej vlasti. O dobrom žraní som doteraz počul iba z rozprávania mojich známych, ktorí okúsili život za hranicami. To boli slintačky, keď mi opisovali gastronomické kúsky vychýrených, že vraj nejakých Michelinskými hviezdami ocenených reštaurácií. Hneď som si spomenul na našu lokálnu vývarovňu, kde varí miestna hviezda Maňa s pneumatikou na bruchu. To bolo jediné, čo sa mi vyjavilo pri slove Michelin.

Môj kamarát Dušan z Bardejova si z cesty po Ázii doniesol nejeden gurmánsky zážitok. Ľahko smažený tur na ghee s polevou z ovocia Hurmi Kaki dostal jeho chuťové bunky do kolien. Zato mne doma chýbalo v údenom kolene viac mäsa, soli, pepru a tú rascu bez arómy sťaby ozdobu si mohla naša vychýrená šéfkuchárka odpustiť.

"V Azerbajdžane majú skvelé ryby", tvrdí Milan, ktorý cestuje po svete stopom. Ja som naposledy cítil rybacinu na záchode v našej reštike, pre ktorú sú dezinfekčné prostriedky cudzie.

O tom, že šafrán v ryži dokáže zázraky, ma taktiež nemusel dlho presviedčať. Myslel som si, že viem, o čom hovorí, až kým som neprišiel na to, že tie tri bordové pásiky na kopčeku boli v skutočnosti odfarbené vlasy našej kuchárky. 

Neraz som sa čudoval, prečo mi obed neprišiel na stôl teplý. Za to mi ho priniesol teplý čašník, ktorý sa tváril pri mojom platení bez tringeľtu chladne.

Áno, moje gastro skúsenosti sú smutné a schopnosti biedne. Rád preto počúvam príbehy mojich známych. Raz za čas pri nich totiž vyhladnem a zbehnem po tresku do chladničky. Počas roka som totiž pomerne často sýty. 

(19:00, P. Beko) * Redakcia do blogov nezasahuje, ani sa s príspevkami nijako nestotožňuje