* Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 2/2017
Žije v chatrči, navštevuje domorodcov
„Ekvádor je kresťanská krajina, najviac je katolíkov. V začiatkoch to bolo až deväťdesiat percent, postupne s príchodom moderných vplyvov číslo klesá. No sú tam aj rôzne sekty. Kresťanský život v Amazónii nie je na takej úrovni, ako u nás. Musí sa na tom ešte veľa pracovať, aby hĺbka a kvalita kresťanského života rástla. V mojej farnosti neexistujú kostoly, sú tam len drevené kaplnky,“ hovorí Anton, rodák z Námestova.
Nie všetci domorodci majú prístup ku kňazom. Tí, ktorí žijú ďalej od osady, majú situáciu ťažšiu. Aj krsty, birmovky či sobáše v provincii, kde salezián pôsobí, fungujú ináč ako u nás. „Ak ľudia žijú vo voľnom zväzku, snažím sa im pomôcť, aby prijali manželstvo. Preto aj tí, ktorí nie sú zosobášení, nechcú krstiť deti. No veľakrát sa deti pokrstia, aj keď rodičia nie sú manželia. Oni síce hovoria, že sa zoberú, no mnohokrát to tak nie je. Pre nich je dôležité, aby dieťa bolo pokrstené.“
Organizujú sa Šuarské kongresy
V niektorých osadách, kde žije okolo 500 ľudí, pôsobí aj komunita sestier saleziánok a práve ony im pomáhajú v katechéze. „Hľadám aj mladých, ktorých by som mohol zapájať do prípravy, aby sa aj oni sami pripravili k sviatostiam a aby potom mohli dať katechézu mladším, alebo tým, ktorí požiadajú o nejakú prípravu. Ak je väčšia skupina, navštevujem ich asi raz za mesiac,“ hovorí Anton Odrobiňák.
„Ľudia žijú v chatrčách postavených z dreva, lístia. Ten, kto má viac peňazí, má aj betónové základy.“ Anton Odrobiňák
V oblastiach, kde je podstatne väčšia chudoba ako na Slovensku, biskup vykonáva birmovku. Ak nemôže prísť, poverí kňaza. „Robíme aj niekoľkodňové kurzy pre mladých lídrov, ktorí pomáhajú katechétom v ich aktivitách. Raz do roka sa organizuje aj stretnutie mladých, tzv. Šuarské kongresy. Podmienky pre kňazov sú také, ako u nás. Štúdium trvá šesť rokov, existujú aj rôzne kurzy a semináre. Umožňuje im to získať aspoň minimálne poznanie v oblasti teológie,“ pokračuje skúsený kňaz.
Vo všeobecnosti deti vedia čítať a písať. Po skončení základnej školy majú možnosť ísť na strednú. Domorodým jazykom je šuaričina, úradným španielčina. „Šuarčine rozumiem, ale veľmi ňou nerozprávam,“ prezrádza Odrobiňák. Zdrojom energie sú solárne panely, lebo v pralese nie je žiaden zdroj energie. V osadách sú rozbehnuté rôzne projekty na solárne panely. „Ľudia žijú v chatrčách postavených z dreva, lístia. Ten, kto má viac peňazí, má aj betónové základy. „Nás ako misionárov vnímajú pozitívne, kňaz má vždy veľkú popularitu. Do dediny prináša oživenie, vedia, že cez neho bude dedina napredovať,“ uvádza A. Odrobiňák.
Na Slovensko sa snaží chodiť každé dva roky. „Samozrejme, chcem oživiť vzťahy a takisto aj po zdravotnej stránke mi to robí dobre. Vždy, keď prídem, som vychudnutý, vyšťavený. V Ekvádore sa stravujem, snažím sa, aby sa fyzická sila rýchlo nestratila, ale s vekom to už ide dole. Nie som už tak výkonný, ako pred desiatimi rokmi, keď som tam išiel. Teraz som bol na Slovensku mesiac, s mojimi najlepšími farníkmi, indiánmi z Amazonského pralesa vo východnom Ekvádore.“
Vycestovať je problém
Ľahko však týchto domorodcov na Slovensko nebolo možné dostať. „Problém bol s vízami, lebo štát im nedá povolenie vycestovať, nakoľko potrebujú finančné zdroje, aby si zabezpečili cestu. Musí sa za nich niekto zaručiť a ja som tak urobil. U nás sa im veľmi páči, sú nadšení. Všade, kde prídeme, vyjadrujú spokojnosť a vďačnosť za to, že tu môžu byť. Boli sme v Bratislave, na Orave, v Námestove, v Bardejove sme boli u našich priateľov, v rodine Jána Poláka. Mal som aj tri omše, na Vinbargu, v kostole sv. Anny a na Poštárke,“ dodáva Odrobiňák.
(18:45, red)