Žiaci zo 4. ZŠ tvrdia: Krása Krakova a hrôzy Osvienčimu

 

 

 

Autobus nás po prehliadke mesta zaviezol priamo do Osvienčimu. Na prvý pohľad obyčajné mestečko, ktoré nie je ničím výnimočné. No opak je pravdou. Ja a moji spolužiaci sme ihneď po vystúpení z autobusu pocítili nejakú stiesnenosť. Tá sa zväčšovala, keď sme zbadali nápis na bráne vítajúcej do Osvienčimu. Počasie nebolo priam najpriaznivejšie, fúkalo a chlad sa dostával každému z nás pod kožu, keď sme počúvali hlas sprievodkyne. Ten vychádzal zo slúchadiel, ktoré sme mali na ušiach.

 

 

Pocit stiesnenosti bol čoraz väčší a väčší. Zaujímavé, ako miesta poznačené niečím hrozným dokážu práve takto vplývať na človeka. Pravidelné murované bloky a uličky nepôsobili až tak strašidelne. Veď v skutočnosti mali zakryť väzňom ich budúci osud. Na mňa najviac zapôsobila hromada osobných vecí, ktoré im vojaci brávali, keď pricestovali do Osvienčimu. Išlo o oblečenie, kefky, topánky, hrnce, okuliare, hrebene, ale najhrozivejší pohľad sa mi naskytol práve na kopu vlasov. Boli tam tony vlasov, o ktoré väzni prišli. Tony. Veď si len vezmite, aký je vlas ľahký. A tam boli TONY vlasov. Koľko ľudí o tie vlasy museli prísť? A to nehovorím o tom, že tie vlasy sa využívali na výrobu textilu. Za každým jedným, stojí jeden vyhasnutý život človeka, ktorý trpel.

 

Len malá čiastka z nich to prežila. Zvláštne, ako Nemci to mali premyslené. Tak oklamať milióny ľudí, veď oni žili celý čas v klamstve, a pritom ani netušili, že si idú po smrť. Mysleli si, že sa idú osprchovať. Skutočne ich viedli do plynových komôr, odkiaľ sa už nevrátili. Podmienky tam boli ozaj nepriaznivé.

 

Sneh, mráz alebo teplo, museli pracovať a byť oblečení stále v tom istom. V tenkom pruhovanom pyžame. Bez topánok, alebo respektíve na nohách mali ťažké drevené holandské topánky.

 

Jedlo dostávali len ráno, aj to maličký kúsok chleba. Potrebu mohli vykonávať len večer, aj na to mali určených nejakých smiešnych pár sekúnd. Kto nevládal pracovať, bez ľútosti a nejakej ľudskosti, ich zavraždili pri stene smrti. Vojna poznačila nielen ľudí, ktorí to prežili, ale aj ich rodiny. A to všetko vzniklo len kvôli jednej chorej mysli. Práve z minulosti by sme sa mali poučiť. A neustále si to pripomínať, aby sa nič podobné nezopakovalo. Dejiny sú súhrn toho, čomu sa treba vyhnúť.Bol to krásny, no bolestivý zážitok.