Sviatky bez komercie by boli autentickejšie

Tento článok vyšiel v novinách v čísle 11/2017  

Základom slávenia Vianoc je, a to už vie asi každý človek, pripomenutie si prvého príchodu Božieho Syna Ježiša Krista na tento svet. Ježiš prichádza ako náš Záchranca. To bude zjavné síce až na Veľkú Noc, ale Vianoce nás na to už pripravujú. Boží Syn neprichádza do „bavlnky“, ale do tvrdej reality života a už od začiatku zápasí s neprijatím u ľudí.

 

Avšak v priebehu stáročí sa Vianoce vyvinuli aj ako sviatky rodiny a pokoja (čo samozrejme Boží Syn prináša!) a aj u nás v saleziánskom kruhu majú tiež tento rozmer. Don Bosco bol svätec rodinnosti a srdečnosti a chcel to dať zažiť aj sirotám, ktorým sa venoval. A bola to práve jeho matka Margita, ktorá vniesla tento prvok do jeho výchovného systému. A čo je zaujímavé, tento prvok je blízky aj nám Slovákom a zvlášť emotívnym východniarom. Tiahneme za domovom a radi sa domov vraciame. Ani nie tak kvôli miestu, ale kvôli vzťahom! V tomto sa mi tie veci spájajú: symbol Vianoc, saleziánska rodinnosť i slovenský naturel.

 

 

O tom, ako sa Vianoce slávili v minulosti, by asi lepšie povedali etnológovia, historici a iní odborníci. Asi tie sviatky bez komercie boli autentickejšie a zamerané viac na to podstatné. Lebo postupom času sa z pôvodnej myšlienky a túžby: s láskou obdarovať chudobného blížneho, a mať tak účasť na „Božom Dare a Láske“ – Ježišovi Kristovi, stalo komerčné predháňanie sa v čo najdrahších a zbytočných darčekoch. Ale čo, máme teraz len vyplakávať? To nemá zmysel!

 

Ako užitočnú a do podstaty Vianoc vracajúcu myšlienku vnímam predovšetkým aktivitu všetkých dobrých ľudí a dobrovoľníkov v akejkoľvek zbierke pre chudobných v tomto období. V našom bardejovskom prostredí to je aj napr. Saleziánske kilo, kde sa môže každý nezištne zapojiť a aj takým spôsobom sám znovuobjaviť zmysel Vianoc: Boh – Dar nás pozýva dávať z Jeho darov ďalej.

 

 

Asi cez Vianoce si najviac pripomínam príslušnosť k mojej fyzickej aj duchovnej rodine. Úprimne ľutujem všetkých, ktorí to nemôžu zažiť! Toto je asi pre nich veľké ochudobnenie. Nedokázať si spolu posedieť, porozprávať sa, spoločne sa najesť, zahrať si nejakú spoločenskú hru, ale utiecť niekam do izby...to je pre mňa niečo absurdné. Ešte keď som bol ako mladý salezián v Trnave (90-té roky), tak raz na Štedrý večer okolo 18-tej hodiny, keď všetci zasadajú k štedrovečernému stolu, zazvonil k nám jeden chlapec, že sa chce ísť do oratka zahrať, lebo doma sa sám nudí. Vytreštil som naňho neveriacky oči a nechápal som, že ani vtedy tá rodina nedokázala spolu byť. Prišlo mi ho veľmi ľúto!

 

 

Keďže pochádzam len toť zos Horného Zemplína (Humenné), nevnímam nejaké veľké rozdiely. Ale keďže ako salezián znova pôsobím na Východe po takých 20-tich rokoch v iných regiónoch, tak si všetko nanovo vychutnávam. Koledníci, spevy, jedlá... asi to patrí k tomu vianočnému koloritu, a tu medzi Šarišom a Zemplínom veľké rozdiely nie sú. Nemali by sme tento druh folklóru len tak ľahkovážne opúšťať.

 

 

To sú také večné prekáračky, či bobaľky na začiatok alebo nakoniec. Nech každý je to, čo mu chutí... Štedrá večera mala byť v minulosti bohatá a pritom pôstna – bezmäsitá. Samozrejme, že to nie je žiaden cirkevný predpis a preto sa kreativite medze nekladú. Ale určite u mnohých nebude chýbať oplátka s medom na úvod, fajná kapustnica a určite aj šalát s rybou. Alebo, žeby s rezňom?

 

Pred rokom som v rozhlase počúval rozhovor s jednou Ruskou žijúcou už niekoľko desaťročí na Slovensku. Ešte stále sa čudovala, že tak nádherné a obdivuhodné tradície, ktoré nám ona závidí, kazíme tou najhoršou rybou na svete – kaprom. Proti gustu žiaden dišputát! Odkaz pre čitateľov Nech načerpajú z Boha, ktorý sa nám dáva celý, aby aj oni vedeli dávať z láskou ďalej to, čo sami dostanú. Požehnané Vianoce prajem!

(17:12, V. Riško, salezián)