J. Velebír: Aby sme napodobnili Ježiša

Tento článok vyšiel v novinách v čísle 11/2017 

 

Ján Velebír (vpravo) spolu so svojou manželkou a synom 

 

 

Vianoce sú pre mňa sviatkami ľudskosti. Kresťanské posolstvo Vianoc totiž hovorí o tom, že Boh sa stal človekom v dieťatku Ježišovi. Tým nám povedal, že byť človekom, prežiť ľudský život je veľmi vzácna výsada. Príbeh rodiny, kde rodiaca matka nemá miesto, kam by sa uložila na noc, kde narodené nemluvniatko našlo svoju kolísku v kŕmidle pre zvieratá, ten príbeh je vážnym upozornením, že takto to nemá byť. Dodnes je mnoho rodín, ktoré nemajú kde skloniť hlavu, mnoho matiek a otcov, ktorí majú problém zabezpečiť svojim deťom to najnutnejšie pre život.

 

Vianoce vnímam ako Božiu pozvánku správať sa voči všetkým ľuďom ľudsky a vyvarovať sa podobných nepríjemných skúseností, ako mali Jozef s Máriou v Betleheme. Druhé posolstvo Vianoc predstavuje práve rodina Pána Ježiša Krista. Jozef s Máriou, starajúci sa o Ježiša, sú príkladom toho, že kde je láska k sebe navzájom aj láska k najbezbrannejším, tam je aj cesta, ako sa spolu dá prežiť. Napriek starostiam a útrapám.

 

 

Moje detstvo sa spája s okolím Prešova. Na Šariši sa cítim doma. No od malička neoddeliteľnou súčasťou Vianoc pre mňa bolo ich prežívanie ako kresťanských sviatkov. V našej rodine sme nikdy nezachovávali zvyky z ľudovej mágie. Žiadne peniaze pod tanier, slama pod stolom a podobné veci. O tom som síce počul, ale doma som to nezažil. Nechýbalo mi to. Zato sme niekedy mali na stole pripravený jeden tanier navyše – ako sa zvyklo v niektorých domoch pripraviť „pre náhodného cestujúceho“.

 

 

 

 

Raz sa nám skutočne zišli hneď dva taniere - pre nášho brata kaplána s manželkou, ktorým sa na Štedrý večer po odslúžení služieb Božích pokazilo auto na ceste k rodičom. A tak namiesto u rodičov skončili u nás pri stole, keď som ich najprv na lane pritiahol z Raslavíc do Bardejova.

 

 

Pretože moja manželka je výborná kuchárka, nechávam túto starosť úplne v jej kompetencii. Od detstva som zvyknutý na to, že na stole nechýbajú oplátky s medom. No a jedlá? Mama bola zo západného Slovenska, otec z Hanušoviec, takže sa v našej rodine pomiešali stravovacie zvyky z týchto oblastí. Manželka je z Kežmarku, zo Spiša a priniesla ďalšie nápady. Pred príchodom do Bardejova sme slúžili v Novohrade a hornom Liptove. Aj tam sme čosi odkukali a nechali sa inšpirovať.

 

 

Predovšetkým, tieto dni sú aj pre mňa sviatkami. Je jedno, či sedím v lavici kostola, stojím pred oltárom, sedím pri stole doma, alebo sa prechádzam s blízkymi po našom krásnom námestí. Je to slávnostný čas, ktorý ma niečo chce naučiť a k niečomu povzbudiť. Sú to sviatky, počas ktorých je pre nás vzácne, že môžeme byť spolu, zhovárať sa s najbližšími, môžeme dať priestor pre pekné zážitky, prejavenie pocitov, utuženie vzťahov. K tomu slúži spolu zaspievaná pieseň, aj prechádzka, spoločenská hra, ktorú si zahráme, alebo spoločné sledovanie romantickej rozprávky. Osobitným bonusom tohoročných Vianoc je náš prvý vnuk, ktorý bude po prvý krát medzi nami. Žeby sme ho položili do jasličiek? Dobrý nápad.

 

 

Je vecou každého človeka, či sa rozhodne využiť ponuku spoločenstva v kostole každý týždeň, alebo len zriedkavo. Ja osobne zvyknem jesť každý deň. Nemám na to, aby som jedol raz za mesiac. Zahynul by som od hladu. Stretnutie v kostole je duchovnou hostinou, kde má naša bytosť dostať duchovnú stravu. Ak si niekto dopraje duchovnú stravu raz, dvakrát do roka, musí sa to nejakým spôsobom odraziť na jeho kondícii rásť v kresťanskej viere.

 

Reči o tom, že „do kostola nechodím, lebo sú tam samé klebetnice a pokrytci“, to sú úplne nelogické výhovorky. Veď kto druhý má do kostola chodiť, ak nie hriešnici? Sú aj iní ľudia na zemi? Alebo inak povedané – „ak spravodliví a dobrí do kostola neprídu, tak je tam miesto už len pre tie klebetnice a pokrytcov“.

 

Som však presvedčený, že každý človek, ktorý do kostola príde s otvoreným srdcom, s ochotou niečo si tam vložiť do srdca, nájde tam niečo hodnotné. Ja, hriešnik v úlohe kňaza tam vždy niečo nájdem, čo mňa samého osloví. Na sviatky nezaznieva špeciálna zvesť pre zriedkavých návštevníkov služieb Božích. Skôr pre mňa má zmysel hovoriť posolstvo Božieho slova, ktoré v rôznych témach a podobách nájdu ľudia v kostole počas celého roka.

 

 

Určite sa sviatky v našich domácnostiach aj v cirkvi posunú zase niekam inam. Nie vo zvesti, ale vo vonkajších prejavoch. Pred dvesto rokmi sme nemali stromčeky, ani adventné vence. Pred sto rokmi sme nemali televízne prenosy z kostolov, pred päťdesiatimi rokmi sme nemali internetové prehliadače ani youtube. Len prorok Boží by vedel povedať, ako budú vyzerať sviatky o sto rokov po vonkajšej stránke. Som však presvedčený, že aj o sto rokov bude veľa ľudí, ktorí nezabudnú, že cez vianočné sviatky nás Pán Boh pozval a povzbudil k tomu, aby sme sa kým sme na zemi k sebe správali ľudsky. On to v Ježišovi Kristovi urobil a pozval nás Jeho ústami a Jeho životom, aby sme Ho napodobnili. Prajem všetkým čitateľom, aby na toto pozvanie nezabudli ani počas tohoročných sviatkov.