Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE
Financovanie bardejovskej
kultúry z obecných zdrojov
Koncert odohraný, ohňostroj zhasol, divák pobavený. Všetko
je tak, ako má byť? Zabezpečujú bardejovské inštitúcie efektívnu
a nezávislú podporu umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu?
Sme rovnakí, alebo iní, ako zvyšok Slovenska?
A ako je to vo svete? Poďme
sa na to spolu pozrieť bližšie.
Fenomén islandskej hudby
Verejné zdroje, ktoré smerujú na podporu kultúry, tvoria na
Slovensku niečo cez jedno percento všetkých verejných výdavkov. Tento podiel je
mierne nad úrovňou európskeho priemeru. Nájdu sa však i krajiny, ktoré sú
k svojej kultúre výrazne štedrejšie. Napríklad taký Island, či pobaltské
krajiny, kde tento ukazovateľ miestami dokonca presahuje 3 %. Možno aj tento prístup stojí za
fenoménom dodnes nie celkom pochopiteľnej erupcie islandskej hudby. Hovorí sa
totiž, že na Islande je najväčší podiel hudobníkov na obyvateľa.
Popletené priority?
Z pohľadu samosprávy vyzerá situácia na Slovensku trochu
odlišne. Veľa právomocí v oblasti kultúry bolo na samosprávu prenesených
v rámci procesu decentralizácie, t.j. presunu kompetencií štátu
z úrovne centrálnej na úroveň regionálnu a lokálnu. Napríklad Prešovský
samosprávny kraj takto získal pod svoju správu tri organizácie pôsobiace na
území mesta Bardejov: Šarišské múzeum, Okresnú knižnicu Dávida Gutgesela a
Hornošarišské osvetové stredisko.
Ministerstvo kultúry hovorí, že slovenské
mestá a obce nevenujú kultúre dostatočný objem financií zo svojich
rozpočtov, a že dávajú prednosť prioritám v iných oblastiach. Pravdou
je, že samosprávy na Slovensku sú
schopné pre potreby kultúry vyčleniť v priemere až 3,5 % svojich výdavkov.
Či už je to veľa, alebo málo, čísla ukazujú, že za ostatné roky toto percento
klesá.
Sme nekultúrni bardejovskí barbari?
No a ako sme na tom s financovaním kultúry z rozpočtu
mesta Bardejov? Samotné mesto je špecifické relatívne vysokými výdavkami na
ochranu pamiatok, čo je prirodzene pochopiteľné. Tieto náklady však mesto
nehradí z vlastných zdrojov. Ide o dotáciu ministerstva financií zo
štátneho rozpočtu. Veľký balík peňazí je určený aj na prevádzku mestskej
televízie. Analýza rozpočtových údajov však ukazuje, že ak sa sústredíme len na
priamu podporu kultúrnych aktivít, tak táto je v porovnaní s inými
mestami na Slovensku, ale aj v zahraničí, nízka. Veď posúďte sami.
V roku 2015 smerovalo z rozpočtu mesta Bardejov na
kultúru 899 tis. €. Z tejto sumy však bolo 317 tis. € určených na záchranu
a obnovu historických pamiatok, 224 tis. € na prevádzku a digitalizáciu kina
Žriedlo a 197 tis. € na financovanie Bardejovskej televízie. Samotné
kultúrne akcie mesto financovalo vo výške 162 tis. €. Na tieto aktivity teda išlo
len pol percenta výdavkov mesta a 18 % výdavkov na kultúru. Pre lepšiu
predstavu, je to cena približne 2000 vstupeniek na hudobný festival Pohoda.
Organizovanie kultúrnych akcií financovaných mestom má v
rukách hlavne mestské oddelenie kultúry, a to či už ide o vystúpenia počas
tradičného bardejovského jarmoku a Rolandových hier, alebo mimo nich. Výdavky
na koordináciu a organizovanie (mimo miezd) tvoria skoro desatinu
celkových výdavkov.
Funkčný
systém financovania kultúry
Takže, je všetko tak, ako má byť? Čísla ukazujú, že kultúra
je v Bardejove podfinancovaná. Dôležité je však zodpovedať si aj na
otázku, ako sa nakladá s tými zdrojmi, ktoré sú k dispozícii. Nakoľko
je správne nadbiehať väčšinovému vkusu obyvateľstva organizovaním vystúpení
domácich interpretov popmusic, ľudových zabávačov a projekciou filmových
trhákov? Nemala by úloha mesta spočívať skôr v kultivácii diváka či už podporou
vážnej a experimentálnej hudby, divadelných foriem, prípadne menšinových
hudobných a filmových žánrov? Jasné, baviť sa v bardejovských podmienkach
o kultúrnych inkubátoroch, či rezidenčných umeleckých centrách nemá
zmysel. Ale dá sa akceptovať fakt, že mesto ako Bardejov nemá dôstojný kultúrny
stánok?
Trend vo svete je nazerať na kultúru nielen ako na oblasť,
ktorá vytvára estetické a etické hodnoty, ale ako na sektor
s perspektívnym ekonomickým potenciálom. Ako na jeden z pilierov
vzdelanostnej spoločnosti. Hovorí sa o kreatívnom priemysle, ktorého je
kultúra neoddeliteľnou súčasťou. Hľadajú sa cesty, ako dosiahnuť synergiu
verejných financií, súkromných investícií a dobrovoľníckych aktivít. Popri
tom sa podporuje zvyšovanie kultúrnej spotreby obyvateľstva. Trvale sa tlačí na
rast percentuálneho podielu financovania kultúry v pomere k HDP.
Zároveň sa zefektívňuje práca kultúrnych inštitúcií rozvojom ľudského kapitálu
a posilňovaním jeho manažérskych zručností. Čo nám bráni vydať sa touto
cestou aj v Bardejove?
(19:58, J. Peteja)