Príbeh a cesta sochára Vladimíra Nahálku

 

 

„Minulý rok uplynulo 60 rokov, ako som začal študovať výtvarné umenie. Predchádzali tomu však školské hodiny výtvarnej výuky v Národnej škole v Demänove, v mojom rodisku pod Nízkymi Tatrami. Vtedy učiteľ Nahálka, nie rodina, na Liptove je takýchto priezvisk veľa, učil nielen výtvarne cítiť, ale aj remeselne tvoriť a ovládať v základoch materiál – textil, drevo, hlinu či drôt. Spontánne sa maľovalo aj prstami.

 

Duchovne a inšpiratívne na škole pôsobila pani kaplánka, doktorka Bančíková, neskôr prvá evanjelická farárka na Slovensku. Učila náboženstvo, ktoré bolo vtedy v školách povinné. V škole v Liptovskom Mikuláši ma učiteľ Daráni pripravil na talentové skúšky na Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) do Bratislavy. Na jeho hodinách výtvarnej výchovy som kreslil v jeho kabinete na stojane, hlavne zátišia a figúru. Sám bol výborný akvarelista a zmysel a cit pre túto techniku mi zostal dodnes. Vymodelovaná ruka, ktorú som s prácami niesol tiež na skúšky, sa však cestou vlakom poškodila.

 

 

Profesor Korkoš si ma vybral na rezbárske oddelenie. Domáce práce, ale hlavne prázdninové práce boli samozrejmosťou. Pozorovanie okolitej prírody, ľudí, farebnosť Liptova a aj podzemného sveta boli moje inšpiračné zdroje a aj zostávajú. A takisto aj pohyb v rôznych podobách – dravé horské rieky, pohyb mrakov, ale aj automobilov, cesta do Demänovskej doliny – do jaskýň, ktorá bola už vtedy dosť frekventovaná.

 

Profesor Anton Drexler viedol budúcich adeptov umenia citlivým spôsobom. Vzťah vnímavý žiak – dobrý učiteľ sa tvoril asi vtedy. Preniesol základy rezbárskeho oddelenia z Banskej Štiavnice na ŠUP do Bratislavy a myšlienkovo spojil históriu školy s jej potrebami. Slávny Bauhaus predchádzal vzniku Školy umeleckých remesiel s jej zakladateľom Jozefom Vydrom. Profesor Brimich, výborný teoretik (Náuka o slohu a Dejiny umenia a remesiel), ktorý nielen oboznamoval teoreticky, ale aj učil poznávať výtvarné umenie a kultúrnu históriu prakticky. Jeho exkurzie s maturantmi do Prahy, poznávanie a rozoberanie výtvarných diel, architektúru a jej slohy, význam a poslanie výtvarného umenia a umelca boli pre každého študenta – vnímavého žiaka, prínosom.

 

 

Talentové skúšky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave k Jozefovi Kostkovi som urobil, ale ocitol som sa pod čiarou. Bol som odporučený na dizajn na VŠUP do Prahy. Pre rodičov z materiálnych dôvodov ťažké rozhodovanie, pre mňa jednoznačné rozhodnutie. Chcel som pokračovať v štúdiách na vysokej škole. Praha so svojou atmosférou, výbornými pedagógmi, dala základ výtvarnému rastu.

 

Profesor Malejovský so svojim asistentom Adámkom, teoretici umenia, Spurný, Holubová, Šindelář, Kostka, neskôr Uždil – čo ateliér, to významná osobnosť výtvarného umenia, ktorá ma viedla. Všade bolo cítiť tradíciu, či už na exkurziách alebo pobytoch na praxi. Všade však bolo treba uvažovať, hľadať vzťahy a súvislosti, tak v praktickej, ako aj v teoretickej výuke. Verbálnosť nepostačovala. Napomáhali tomu návštevy galérii – Francúzskeho umenia 19. a 20. storočia so sochárskymi zbierkami, české gotické a barokové sochárstvo, moderné sochárstvo. Množstvo výstav európskeho významu.

 

 

Funkcionalistický Zlín (vtedy Gottwaldov) so svojou architektúrou, celkovou urbanistikou v prepojení s prírodou, nie nadarmo v českých zemiach mesto 20. storočia, ale aj kolíska Československého dizajnu, bol výzvou, ale aj obohatením ďalšieho výtvarného rastu. Tu vyrástlo mesto, kde za 1. Československej republiky tomu napomáhali významní architekti - Le Corbusier, Karfík, Gočár, Gahura, Fuchs a dnes aj významná architektka Eva Jiřičná. Obnovuje sa sláva a uznanie podnikateľa firmy Baťa.

 

 

Keď na piatom zlínskom salóne vystavil sochár Vincent Makovský „Stroj ako výtvarné dielo“, položil tak základy priemyselného dizajnu v Československu. Vznik školy umenia, ktorá po rozdelení ČSR suplovala české vysoké umelecké školstvo, tak dávala možnosť vzdelávania sa v tomto odbore. V. Makovský, žiak Myslbeka, poznajúc výdobytky európskeho sochárstva, začal napĺňať symbiózu voľného a funkčného umenia.

 

Profesor Zdeněk Kovář je pokračovateľom a pedagógom v tomto odbore. V povojnovej československej republike vychoval na viacerých druhoch škôl mnoho dizajnérov, významných hlavne z VŠUP. Je medzi nimi celý rad študentov zo Slovenska – J. Vavro, J. Pokorný, J. Ondrejovič, M. Sládkovský a iní.

 

 

Škola osobnosťou Z. Kovářa a jeho študentov si získavala meno svojimi výstavami po svete, pretože tento ateliér, neskôr Katedra priemyselného dizajnu bol pojem nielen v rámci VŠUP. Profesor Cehák svojim architektonickým dizajnom nadväzoval na brnenský funkcionalizmus, kde pôsobil na VUT u V. Makovského. Jeho výuka bola prínosom pre študentov a dnes sú jeho práce vystavené v Národnej galérii vo Veľtržnom paláci v Prahe. Pedagóg Škranc, aplikáciami farby a farebnými teóriami obohatil túto časť výuky.

 

V dnešnej dobe, keď Katedra dizajnu sa dávnejšie rozdelila na mnoho odborov a definitívne prešla do materskej VŠUP v Prahe, Zlín nadväzuje na počiatky dizajnérskeho školstva na Baťovej univerzite.

 

 

Po skončení VŠUP pred päťdesiatimi rokmi som založil dizajnérske oddelenie vo Vývojovom závode Turčianskych strojárni Martin. Navrhol som a realizoval niektoré návrhy výrobného programu tohto podniku – cestné a stavebné stroje či lokomotívy. Keďže Stredná umelecko-priemyselná škola v Kremnici zakladala na škole ďalšie odbory, bol som tam pozvaný a stal som sa spoluzakladateľom odboru dizajnu na tejto škole.

 

Na oddelení som mal výborných kolegov, C. Koreňa a J. Fodora, s ktorými sa dobre spolupracovalo. Doba normalizácie poznačila aj výboj a atmosféru na tejto škole.

 

 

V roku 1977 som odišiel zo SUPŠ a začal som pôsobiť ako učiteľ na ZUŠ v Bardejove, doteraz na súkromnej ZUŠ. V začiatkoch pôsobenia v Bardejove som dokončil niektoré realizácie vo vnútornej architektúre – Tlačový kombinát, Presscentrum v Bratislave, Obchodný dom a Hotel Nitrianske Pravno a iné. Začal som sa prevažne venovať voľnej výtvarnej tvorbe a pedagogickej činnosti. Asi najzaujímavejšie aj pre verejnosť boli spoločné výstavné akcie s mojou dcérou, Slávkou Kollárovičovou Nahálkovou, ktorá sa predstavila ako spoluautorka vernisáže pod názvom Odev ako výtvarný objekt.

 

Výsledkom mojej pedagogickej činnosti som možno čiastočne naplnil obsah „dobrý učiteľ.“ Ak mi niekto zo žiakov, ktorých som učil, po desaťročiach povie, že nechodil ku mne do školy nadarmo, tak je to pre mňa úspech. A ak niečo dosiahol vo svojom živote, tak je to pre mňa pocta.

 

 

Chodil som a ešte chodím po kopcoch Liptova, kde chodili maliari a grafici Palugyay, Kern, bratia Rumanský. Z tohto kraja vyšiel náš svetový umelec Koloman Sokol. Do školy v Prahe som chodil cez Letnú popri súsoší so Stalinom v popredí, ktoré sa cez noc premenilo v ruiny. Bol som na poslednej ideologickej komisii Ministerstva kultúry v roku 1989 v Umeleckej besede, kde za pár dní vzniklo „Verejnosť proti násiliu“.

 

Najnovšie chodím po Letnej, kde metronom odpočítavam posledné chvíle totalitného času. Vždy si spomeniem na autora tohto symbolu V. Nováka, s ktorým som chodil v Prahe do ateliéru. Po staronových miestach ma sprevádza syn Radoslav, ktorý tam žije. Žijem v Bardejove, v meste s bohatou kultúrnou tradíciou. Z tohto kraja pochádza významná slovenská maliarka a grafička Viera Bombová. O nej sa však málo píše a hovorí.“