Text, ktorý vliezol Slovensku pod kožu

Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE 

Protestovalo sa vtedy, protestuje sa teraz 

 

Protestovalo sa aj vtedy. Rok 1843. Pár študentov vyjadruje svoju nespokojnosť so zosadením Ľudovíta Štúra z dôležitej funkcie. Protestujeme aj dnes. Nie je nás osemnásť. Chuť je rovnaká, no dôvod má trpký základ. Číslice protestujúcich sa viažu k niekoľkým tisícom. Slováci ožívajú na hymnický podnet.

 

Pasivita zaobalená do pracovného kolotoča, kolobehu povinností, platenia účtov a rozmýšľania o tom, aký bude zajtrajšok, sa začína obracať.

 

 

Od mrazivého pondelkového rána, ktorého scenár sa expresne šíril naprieč Slovenskom a svetom ubehol už mesiac.

 

Ľudia zaplavujú námestia, zomkýnajú sa, uvedomujú si svoju občiansku zodpovednosť. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v mojom okolí strhla spŕšku otázok, ktoré niesli podobný obsah. „Stojí ti to štúdium za to? Nechceš si vybrať inú cestu? Dá sa to predsa ľahšie.“

 

 

Ja sa však pýtam, prečo by si ľudia mali vyberať tendenčne to najľahšie z najľahšieho? Keby to spravil Ján Kuciak, jeho životný príbeh by pravdepodobne nekončil bodkou. Keby sa rozhodol pre ľahké riešenia, piatkové scenáre by boli iné. Slováci ožili pod ťarchou, ktorá zlomila hranicu únosnosti.

 

Ján sa ale rozhodol ísť cestou náročnou, kľukatou, plnou urážok, občasných trestných oznámení, ale predovšetkým cestou odhaľovania pravdy, ktorá sa vôbec nepočúva, nečíta a nehľadá jednoducho. V jeho ceste mal plnú podporu blízkych a jeho snúbenice, s ktorou prepájal minulosť a prítomnosť. Novinár a archeologička. Dokonalá dvojka...

 

 

Tak si teda skúste predstaviť situáciu, že by ste namiesto starostlivosti o chorých zvolili inú alternatívu. Ľahšiu. Predstavte si, že by ste namiesto vzdelávania a okresávania študentských mozgových závitov a charakterov venovali svoju energiu inam.

 

Predstavte si, že by ste vymenili všetky svoje snahy a úsilia o dosiahnutie profesijného sna za jednoduchosť a vaše miesto by zastával niekto s nulovým záujmom. Myslím, že toto je prvý krok k pochovaniu ideálov. Ten ďalší sa odohral v druhej polovici februára vo Veľkej Mači. Za posledné týždne bolo napísaného dosť, odsúdeného ešte viac.

 

Za expresivitou slov stojí expresivita ohavného činu. Piatky sa zmenili na večery s horkou príchuťou. Slovensko už nechce viac opantávať svoje zmysly v opare klamstiev, poloprávd, nevyriešených káuz a nečinného prizerania sa. Možno si mnohí poviete, že krajina ostane krajinou ľahostajnosti aj potom, keď hlas zhromaždení utíchne. Ale blesky sa tentoraz dotkli našej kože naozaj. Výsledkom bolesti bude dlhotrvajúci účinok s jazvou v srdci krajiny. Cintorín plný nádejí, ktoré zomreli posledné, prijal medzi seba ďalších účastníkov, ktorí padli pod rukou dvojnásobnej úkladnej a bezprecedentnej vraždy.

 

Tieto nádeje ale neumreli nadobro. Sú bolestnou, kričiacou a neutíchajúcou pripomienkou boja za pravdu a slušnosť.

 

 

Úprimnosť slovenskej hymny, ktorá aj po rokoch lezie pod kožu a spôsobuje nutkavé svrbenie. Ľahostajnosť zahadzuje svoj doterajší šat. Chytá sa slov, pretože tie nemožno popraviť. Dnes už nezáleží na percentách spred desiatich rokov. Dnes záleží na tom, aby sa toto všetko opäť nezamietlo pod koberec.

 

Záleží na tom, aby sme za svoju slušnosť, poctivú prácu, ktorej zástupcom bol Janko a jeho snúbenica Martina, neplatili svojím životom. Potrebujeme nasledovateľov, ktorí preberú štafetu, ktorých bude Slovensko poznať a chrániť už počas života. Nepotrebujeme kričať len vzduchoprázdne heslá, potrebujeme konať. Potrebujeme byť racionálnymi aktivistami. Takými, akými bol sám Ján Kuciak.

(19:36, Zuzana Šinaľová, študentka žurnalistiky)