Prišla do Bardejova

Ľudmila Kolesárová 

 

 

Ešte predtým ale stihla vystúpiť so svojim príhovorom na našom Radničnom námestí v rámci protestu Som za slušné Slovensko. Ľudmila Kolesárová.

 

 

Na Slovensku sa píše história. Otázka je, že či z toho vyťažíme to dobré, čo ponúka, napriek tomu zlému. Dlho sme tolerovali veľmi veľa zlých vecí. Už sme ani nestíhali sledovať ne­jaké kauzy v médiách, stali sme sa imúnnymi. Až smrť dvoch mladých ľudí nás prebrala. Je smutné, že sme potrebovali až niečo také. Na druhej strane, tá reakcia bola naozaj ob­divuhodná, úžasná.

 

Zmobilizovalo sa tak veľa ľudí. Začali hneď fungovať sieťovania, regióny, hlavné mesto. Každý konal niečo, čo vedel. Či len diskutoval, dával robiť odznaky, agi­toval cez internet alebo organizoval pochody. Podľa mňa sa ukázala obrovská, obrovská sila občianskej spoločnosti a slušných ľudí. A verím, že na tom dokážeme stavať do budúcnosti.

 

 

Presne preto, že som mala pocit, že každý musí niečo urobiť. To najhoršie je v tento mo­ment nerobiť nič. Ale to si myslím celú dobu, nielen teraz, keď zavraždili Jána a Martinu. Ja toho veľa urobiť neviem, nemám kapacity na organizovanie protestov. Ale vidím desiatky ľudí, keď nie stovky, ako ich organizujú. Vidím, ako robia iné veci, hrajú na gitare a podobne.

 

Ja neviem robiť nič také. Ale myslím si, že občas viem niečo povedať, čo by mohlo byť k veci, lebo naozaj žijem dlho medzi ľuďmi a nehanbím sa rozprávať. Tak som si pove­dala, že to by mohol byť môj príspevok. A keďže som išla tu do Bašty na diskusiu, bolo pre mňa samozrejmé niekde po ces­te sa zúčastniť zhromaždenia. Bola to moja pomoc. Keby nemala formu príhovoru, tak by som stavala aparatúru, alebo lepila plagáty. Proste som chcela nejako pomôcť.

 

 

Veľmi nás to môže poznačiť v tom zmysle, že sme reálne niečo ako občianska spoločnosť vedená mladými ľuďmi, dokázali. Keď si budeme pamätať, že tu bolo 5 – 6 mladých, z toho jedna dievčina bola tehotná a jedna práve maturovala, ktorí dokázali dostať do ulíc desiatky tisíc ľudí. Dokázali za pár dní zmeniť premiéra a ministra vnútra. To ukazuje veľkú silu občianskej spoločnosti bez ohľadu na to, či sme spokojní s touto zmenou úplne, alebo nie. Ale toto roky rokúce nikto neukázal a je to tu, to by nás mohlo pozitívne poznačiť.

 

Vražda novinára je však tak hrozná vec, že by nás to mohlo poznačiť aj negatívne. Mohlo by to vyvolať strach. Ale ako vidím, novinári ho nemajú, tak potom prečo by sme ho mali mať my? Môžeme sa z tejto situácie veľmi veľa naučiť.

 

Zapísali sme sa aj do svetových dejín. Píšu o nás New York Times, TheGuardian, a sledu­je nás celý svet. Najprv nás sledoval s hrôzou, keď zrazu všetci čítali o talianskej mafii na Slovensku, ale teraz nás ospevuje, lebo sme sa dokázali veľmi slušnou formou postaviť proti niečomu, čo sa nám nepáči. To bolo na tom obdivuhodné, že sa tu štyrikrát zišli de­siatky tisíc ľudí a nestal sa žiaden konflikt. To je historicky tak krásna vec, že sa z toho môžeme radovať desiatky rokov.

(20:06, J. Lenart, foto: N. Sabolová)