Časopis Gymoš si tento raz odniesol päť cien

 

 

Úvodný deň patril ako zvyčajne hodnoteniam porotcov a prednáškam a to najväčšie napätie vyvrcholilo až na ďalší deň. Na prekvapenie všetkých prítomných sa jeden z porotcov Lukáš Diko nemohol pre chorobu zúčastniť súťaže, preto hlavné slová patrili zvyšným dvom, Pavlovi Vitkovi a Patrikovi Hermanovi.

 

Poukazovali na obsah článkov, tvorbu grafiky, lepšie titulky, aj malé detaily, ktorých zmena môže výrazne zvýšiť celkovú úroveň časopisu. Po vlaňajšom úspechu dvoch našich redaktorov sa tento rok zopakoval a v kategórii Novinárske príspevky stredoškolákov boli spomedzi päťdesiatich šiestich súťažiacich vybraní štvrtáci Denis Sopko a Peter Buben.

 

 

Aj tam bola súčasťou ustavičná kritika, bez ktorej by nemali motiváciu zlepšovať sa. Po hodnotení nastal čas na besedy so známymi hosťami. Usporiadatelia ich vždy volajú bez vedomia prítomných, a tak sa zvedavé pohľady preplnenej knižnice vo Zvolene otáčali, kto sa zjaví vo dverách.

 

Všadeprítomná ochranka a policajné vozidlá pred budovou naznačovali, že ide o dôležitú osobu. Napriek tomu ľudí šokovalo, keď sa vo dverách knižnice objavil prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. Jeho čas bol dosť krátky na to, aby stihol odpovedať na všetky otázky zvedavých redaktorov. Aj napriek tomu, že si nedávali servítku pred ústa a svojimi odvážnymi otázkami nachvíľu zaskočili aj samotného prezidenta, vždy na ne vedel ochotne a diplomaticky odpovedať. A rovnako pohotovo reagoval aj bývalý minister kultúry Marek Maďarič.

 

 

Nasledujúci deň atmosféra v knižnici dýchala napätím. Všetci boli plní očakávania, akú odmenu získajú za celoročnú prácu. V silnej konkurencii sme neočakávali najvyššie miesto, aj keď v to každý z nás tajne dúfal.

 

Nakoniec si Gymoš odniesol päť cien, medzi nimi aj cenu Nadácie Slovenskej sporiteľne, či Cenu Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Naši zástupcovia jednotlivcov taktiež neodišli naprázdno, Peter získal Prémiu Literárneho fondu, a šéfredaktor Denis skončil na treťom mieste, čím dosiahol najlepšie umiestnenie v histórii.

 

Po dosiahnutom úspechu neskrýval radosť: “Veľmi sa teším z tretieho miesta. Nečakal som, že sa ako prvý z Gymošákov umiestnim v najlepšej trojke. O to viac si tento úspech cením a motivuje ma do ďalšej práce.”

 

 

V celkovom hodnotení časopisov sme sa umiestnili na druhom mieste spolu s Celullou z Trenčína. Aj keď sme neobhájili zlatý titul z pred dvoch rokov, vďaka ostatným cenám v nás dominovali pocity radosti, ktorú neskrýva ani redaktor Peter: „Najväčším prekvapením pre mňa bola Cena Personálneho úradu, pretože som vôbec nečakal, že ju dostaneme zo všetkých časopisov práve my.“

 

Aj keď sa sedemhodinové sedenie v knižnici, besedy a dlhotrvajúce hodnotenie všetkých časopisov zdá byť nudné, opak je pravdou. Hlavne, keď ste štvrtáci, a uvedomujete si jedinečnosť týchto okamihov. V rámci celého dvojdňového pobytu človek zažije omnoho viac.

 

Na to, aby som pochopila, prečo sa Ľudovít Štúr rozhodol byť poslancom práve tohto mesta, nebolo potrebné ísť tam trikrát. Úplne mi stačil prvý pohľad na toto čarovné mestečko ležiace uprostred Slovenska. Nič z toho by však nedodávalo Štúrovmu peru dokonalú atmosféru nebyť skvelých ľudí vôkol seba.

 

Hovorí sa, že nie je najdôležitejšie miesto, kde sa nachádzate, ale ľudia, s ktorými ste tam. No čo ak sa stane, že ste so správnymi ľuďmi na správnom mieste? Vtedy pochopíte, že ste kedysi dávno vo svojom živote urobili rozhodnutie, ktoré vás priviedlo na správnu cestu.

(15:18, S. Babčáková, redaktorka Gymoš, foto: J. Helmanovský)