Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE
Zo zápisníka emigranta
Ostať alebo odísť z Bardejova?
Rozhodnutie vysťahovať sa z Bardejova
za oceán na miesto, kde nepoznáte takmer nikoho, neovládate
poriadne jazyk, nemáte tam prácu ani bývanie, nerobíte každý
deň. Úprimne povedané, jediný spôsob, ako také rozhodnutie
viete spraviť, je neznalosť toho, čo vás na druhej strane čaká.
Zároveň potrebujete byť dostatočne
mladý optimista, aby vaša odvaha bola nafúknutá nedostatkom
životných skúsenosti. Prvý pot ma oblial, keď som sedel v
rozbiehajúcom sa lietadle na runway smerom severná Amerika. Bolo to
tým, že som si uvedomil, že z rozbehnutého vlaku, pardon
lietadla, sa už vyskočiť nedá.
Prvé dojmy
Dodnes si pamätám ten pocit, keď sme
vystúpili z lietadla a stali na letisku v severo-americkej
metropole. Všetko, čo sme mali, sa zmestilo do štyroch cestovných
tašiek. Všetko, čo sme poznali, bolo iné. Iné autá, domy, iní
ľudia a ich správanie, iná reč, iné kľúče, iné vône,
všetko. Aj vaše meno znie v angličtine inak. Iné vône ma asi
zarazili najviac.
Netušil som, že severná Amerika
ešte aj páchne inak. Najväčší psychologický dopad prežívate,
keď zistíte, že všetko začínate odznova. Všetko pekne a od
začiatku. Kvalifikáciu, vzťahy, ešte aj blbý vodičský preukaz
si musíte robiť nanovo. Vedel som, že budem začínať od nuly.
Akurát som si neuvedomil, že v severnej Amerike nemajú stupne
Celzia, ale Fahrenheit stupnicu s nulou podstatne nižšie. Tu som sa
trochu prerátal. Áno, to som zabudol, ešte aj merné jednotky majú
iné.
Dobre, o niekoľko mesiacov ste z
najhoršieho von. Prenajímate bývanie, máte prácu a pretrvávajúce
ambície. Asi tak po roku a pol máte toho plné zuby. Prvotné
nadšenie z vás opadlo. Ešte stále nie ste ani len blízko úrovne,
kde ste boli predtým ako ste sa odsťahovali z Bardejova.
Ťažké začiatky
Pri každom telefonickom rozhovore v
práci napínate ucho a zviera vám žalúdok, aby ste všetkému
rozumeli. Máte pochybnosti, či ste sa správne rozhodli. V slabej
chvíľke sa pýtate sám seba: prečo som na Slovensku
neprivatizoval?
Aha, nepoznal som nikoho vo vláde a
som blbec čestný. V severnej Amerike ešte nič neznamenáte a na
Slovensku už nič neznamenáte. Hrozivé psychologické vákuum. V
racionálnych chvíľkach si poviete, nevzdám to po dvoch rokoch. V
skutočnosti je to len obava o váš obraz neúspešného navrátilca.
O pár rokov neskôr sa začínate dostávať na úroveň, kde ste
boli pred piatimi rokmi. Máte už auto, kvalifikáciu, serióznu
prácu. Práve ste si kúpili prvý dom na hypotéku. Poznáte zopár
dobrých ľudí. Tohto roku ste si už dovolili aj prvú dovolenku do
teplých krajín. To bol zážitok. No, nejako to tu vydržíme.
Strih o ďalších 5 rokov neskôr.
Skoro idylka. Staráte sa už o svoje deti. Príjem, o ktorom sa vám
pred desiatimi rokmi ani nesnívalo. Môžete si dovoliť častejšie
chodiť na Slovensko k rodine. A nie je to len rodina, čo vás ťahá
naspäť. Sú to všetky tie vône, ktoré vám v severnej Amerike
nejako tak chýbajú. Všetky vaše spomienky z detstva, mladosti. A
vzťahy, kultúrna blízkosť.
Chýba rodina
Rodina však chýba aj inak. Deti
nemajú možnosť stráviť čas s dedkom, babkou. Dedko a babka
nemôže pomôcť s deťmi, keď si potrebujete niečo vybaviť, ísť
do práce. Nechali ste ich za oceánom.
Dobre, pestúnka pomôže. Na chvíľku
sa zamyslíte. Počkaj. Je pravda, že tu zarábam 10 krát viac ako
na Slovensku, ale nie je to náhodou tak, že tu aj podstatne viac
miniem? Daň z nehnuteľnosti - toľko čo som zarobil v Bardejove za
rok. Čo ostatné výdavky?
Zažehnáte panický záchvat a nejako
sa upokojíte. Poviete si, niečo si dosiahol a nemusel si sa ako
chameleón podvoliť nezmyselným pomerom, ktoré doma pretrvávajú.
Navyše máš predsa skúsenosti a zážitky, ktoré by si sedením
doma nezískal. A finančnú slobodu. Tú si uvedomíte o ďalších
desať rokov neskôr. Čo s ňou? Pripravený na novú výzvu. “Nie
je všetko o peniazoch,” hovorím kamarátovi. “Áno, ale to
hovoria len ľudia, čo ich majú,” pokračuje v rozhovore. “Ako
sa vlastne máš?” pýta sa. “Mám sa dobre. Tak mi treba,”
odpovedám.
Občas sa vraciam k tomu, či je lepšie
byť malá ryba vo veľkom rybníku, alebo veľká ryba v malom
rybníku. Vyskúšal som si obidve. Ani jedno časom neuspokojuje.
Môže to súvisieť s mojou povahou. Začínam veriť tomu, že pre
správne odpovede sa potrebujete pýtať správne otázky. Najlepšie
je žiť tam, kde vás veľké ryby nechcú zožrať a spolu s
ostatnými rybičkami môžete robiť čo vás baví, nech je to v
akomkoľvek rybníku s čistou vodou, ak taká niekde existuje.
(10:38, MM)