Slávka Ratvajská sa predstavila na MS v Argentíne

56x

01. Február 2015

Nezabudnem na to, ako sme sa takmer stratili

Krajina tisícich tvári. Krásna a drsná. Bohatá, ale aj chudobná. Farebná i čierna. Krajina, ktorá v sebe ukrýva toľko krásy, nádherných miest a zákutí, bohatstva a rozmanitosti. „Ochutnať“ kúsok z „tohto koláča“ mohli aj reprezentanti klubu KSTaK Matej Bardejov: Ján Matej, Slávka Ratvajská a Marek Pivovarník na čele s „vedúcim posádky“ pánom Jánom Matejom (prezident SAST a viceprezident svetovej federácie GPC), ktorý ako člen výboru dozeral na bezchybný chod šampionátu a ako medzinárodný rozhodca na dodržiavanie stanovených pravidiel.

Tohtoročné Majstrovstvá sveta v silovom trojboji sa konali v dňoch 29.9. až 4.10.2014 v Južnej Amerike v meste Puerto Iguazú v Argentíne. Náš tím si počínal výborne, keď svojimi vynikajúcimi výkonmi získal celkom 5 medailí.

všetci spolu.jpg

Slávka Ratvajská: 2.miesto v tlaku na lavičke RAW nad 40 rokov výkonom 60kg - nový osobný rekord

O tom, čo všetko naši reprezentanti za celý týždeň zažili a videli, aké boli ich dojmy, pocity a zážitky zo samotnej súťaží a krajiny a nie len to, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Dnes na otázky odpovedá Slávka Ratvajská.

Asi každý pretekár sa túži dostať na Majstrovstvá sveta, nech už sa konajú kdekoľvek. Bolo to takto aj v tvojom prípade?

Slávka: Zo začiatku sa priznám, že som ísť nechcela, ale keďže som mala splnený limit, tak ma to akoby motivovalo a nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem a vyskúšam. A aj vďaka mojej snahe pozháňať si nejaké financie a nie len od sponzorov, ale aj od priateľov a známych, za čo im ďakujem a vážim si to, sa mi to nakoniec aj podarilo.

Ktoré potrebné kvalifikácie ste museli mať všetci traja splnené, aby ste sa mohli zúčastniť na Majstrovstvách sveta?

Potrebný je minimálne limit C, aby bolo možné reprezentovať Slovensko na ME či MS. Všetci sme mali limity samozrejme splnené.

Slávka, ako vyzerali tvoje samotné a posledné tréningy pred odletom do Argentíny?

Bolo to dosť náročné, pretože pracujem v Rakúsku. Síce aj tam som trénovala, ale tam tie tréningy sú predsa len iné ako doma. Na tréningoch som sama a preto nedvíham ťažké váhy. Skôr som sa zamerala len na spevnenie chrbta a rúk.

S akými pocitmi si odchádzala do samotnej krajiny?

Prvotný pocit bol strach. Obavy z lietania a dlhej cesty. Avšak mala som očakávania zo samotnej krajiny, ľudí, ale dobrý pocit, tešila som sa. Predsa len je to Argentína – Južná Amerika.

Ako dlho trval samotný let do Argentíny a ako si si krátila „dlhú“ chvíľu?

Čas na letisku som si krátila napr. aj prechádzkami po hale alebo internetom, prípadne zašli sme si s chlapcami na kávu. Ale musím povedať, že v letiskovej hale bola zima a pritom vonku keď sme vyšli, tak bolo nenormálne teplo. Veľmi veľký teplotný rozdiel. Vonku to bolo rozhodne príjemnejšie.

rio de janeiro.jpg

Popíš nám svoje prvé dojmy po príletu do tejto krajiny.

Prvý dojem: „wau“. Červená zem, palmy, stromy. Malinké domčeky (chatrče). Jedinou veľkou budovou bol lepší hotel (tam býval Janko).

Stihla si sa dostatočne aklimatizovať na časový posun a oddýchnuť pred samotnou súťažou?

Na mňa časový posun nemal žiaden vplyv a ani oddych nebol pre mňa potrebný, skôr si potrebovali oddýchnuť chlapci.

S ktorým tímom ste bývali v hoteli a rozumeli si najviac?

Bývali s nami Česi a Poliaci, ale ja som si rozumela aj s jedným Rusom.

Vznikli medzi vami povedzme aj „nové priateľstvá“?

Povedala by som, že áno, ale mrzelo nás, že veľmi málo ľudí rozprávalo po anglicky, preto možno ani tých priateľstiev toľko nevzniklo. Španielčina je u nich naozaj jazykom na prvom mieste.

Ktoré miesta a mestá si mala možnosť navštíviť?

Rio de Janeiro, Národný park a vodopády v Iguazú. Všetci sme sa stále držali spolu, takže dalo by sa povedať, že máme aj spoločné zážitky.

A ktoré z týchto miest v tebe vyvolalo najviac pocitov, prípadne by si sa tam chcela niekedy vrátiť?

Každé jedno a pláž Copacabana, je obrovská a krásna.

Platená reklama

Je nejaký zážitok, na ktorý nikdy nezabudneš? Ak áno, tak aký?

No ja nezabudnem na to, ako sme sa takmer stratili. Vybrali sme sa na pláž. Bolo potrebné ísť metrom, keďže my sme predsa len bývali od pláže ďalej, akoby na rozhraní chudoby a bohatstva. No a cestou naspäť, keďže tie budovy sú akoby všetky rovnaké, sme až časom zistili, že sme sa ocitli úplne niekde inde než na mieste, odkiaľ sme na tú pláž išli. Osobne mi nebolo všetko jedno, stmievalo sa a tam predsa len sú aj tmavé a nebezpečné uličky a bezdomovci. No nakoniec sme sa z toho „dostali“. A taktiež socha Krista a kupola „cukrový vrch“ bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom a cesta lanovkou a možnosť zatancovať si v Riu sambu, síce v podniku, ale tancovala som. No a išli sme aj okolo najväčšieho štadióna Maracana, ale škoda, že sme sa tam nedostali.

Ako si trávila voľný čas?

V podstate rovnako ako aj Marek a Janko. Oddychovali sme na izbe, absolvovali sme večerné prechádzky po meste a spoločné večere pri dobrom jedle (najmä steak).

Ak by si mala možnosť opísať niekoľkými slovami mentalitu Argentínčanov, tak ktoré slová ich podľa teba vystihujú? V čom je základný rozdiel povedzme v našej a ich mentalite?

Na mňa ľudia pôsobili milo a priateľsky a bola to krátka doba na to, aby som ich spoznala bližšie, takže neviem sa k tomu úplne vyjadriť.

V čom sa podľa teba líši slovenská kuchyňa od tej argentínskej?

Nemám pocit, že by sa nejako líšila. Veľa som jedla ryže a cestovín zo syrom, mala som pocit, akoby boli od mojej mamy, keď sa vráti z Talianska a prvýkrát som ochutnala steak a bol super.

Boli ste tam ako jeden tím. Pomáhali ste si vzájomne a boli si akousi oporou. Myslíš si, že aj to dokáže zohrať rolu pri podávaní výkonov?

Samozrejme. Pomoc a podpora je dôležitá, bez toho to nejde.

Pociťovala si povedzme rivalitu jednotlivých súťažiacich?

Osobne nikdy takéto pocity nemám. Možno je to aj tým, že ja asi nie som veľmi súťaživý typ, ale možno voči Poľke som sa mohla viac posnažiť, ale to napravím v Las Vegas. Je to pre mňa výzva, motivácia.

A čo nervozita, napätie, prípadná tréma? Stáva sa ti, že ju občas pocítiš? Ak áno, ako s ňou bojuješ?

Ani nie, nemávam trému. Občas mám studené ruky alebo mi rýchlejšie búši srdce, ale nepripisovala by som to nervozite či tréme. Idem tam, podám výkon, pokus je platný a ide sa ďalej.

Slávka, ty si získala v tlaku na lavičke (RAW – bez dresu) vo svojej hmotnostnej kategórii do 56 kg a vekovej kategórii masters nad 40 rokov striebornú medailu. Aké boli tvoje dojmy a pocity po vyhlásení výsledkov?

Je pravda, že som už od začiatku vedela, že na zlatú medailu to nebude, pretože súťažiaca predo mnou podala vyšší výkon, takže som vedela, že striebro bude moje. Urobila som si osobný rekord 60 kg, svet sa nezrútil a idem ďalej. Tlak na lavičke robím zhruba len 2 roky. Ale bola som šťastná.

Si so svojim výkonom, ktorý si v Argentíne podala, spokojná?

Jednoznačne.

Čo alebo kto je pre teba „hnacím motorom“ a najväčšou oporou?

Mojím hnacím motorom je môj tréner (Marcel Matej), potom môj manžel, ale vlastne celá rodina a deti. Všetci športujeme a vzájomne sa podporujeme a sme si akousi oporou. A tým čo robím ja, by som chcela byť možno vzorom aj pre ostatné ženy, povedzme v mojom veku. Osobne vďaka aktívnemu športovaniu sa cítim dobre a mám z toho pozitívne pocity.

Aké sú tvoje plány do budúcej sezóny?

Mám veľké plány. Najprv ME v Anglicku a potom Las Vegas.

Slávka a Janko.jpg