Roman Ondrušek - ďalší úspešný Bardejovčan v zahraničí

 

 

Na Fakulte prírodných a humanitných vied Prešovskej univerzity som vyštudo­val učiteľstvo, aprobáciu telesná výchova – nemecký jazyk. Nikdy som však neučil. Už počas štúdia som si na život začal zarábať volejbalom, pri ktorom som ostal až dodnes. Najprv ako profesionálny hráč a posledných päť rokov ako tréner. Dá sa povedať, že môj súčasný život žijem naplno práve vďaka volejbalu.

 

 

S volejbalom som začínal v Bardejove a prvý vzťah som určite získal už ako dieťa pobehovaním po palubovke počas tréningov môjho otca na Strednej priemy­selnej škole v Bardejove. Športu sa venu­jem naplno od 10-tich rokov môjho života vďaka nástupu do športovej triedy so zameraním na atletiku na ZŠ na Komenského ulici. Volejbalu som sa intenzívnejšie začal venovať dosť neskoro, až vo veku 17 rokov. V tom čase som však už mal slušné všeobecné i špeciálne základy, aby som mohol veľmi rýchlo napredovať.

 

Po súťažných začiatkoch v Bardejove, kde sme vytvorili neuveriteľnú partiu a ktorej členov dodnes považujem za mojich najbližších priateľov, som sa presunul do extraligového Prešova, kde naplno odštartovala moja kariéra. Po štyroch krásnych sezónach v Prešove som sa ako hráč presunul do poľskej Bielsko-Bialej. Následne som sa na tri roky vrátil na Slovensko do Humenného a vzápätí som odišiel do Francúzska, kde som dodnes. Postupne som strávil po jed­nom súťažnom roku v Nantes, Dunkerque a Chaumont a moju kariéru na profesionál­nej úrovni som zakončil dvomi sezónami v Cambrai, v meste, kde ako hrajúci tréner pôsobím dodnes.

 

 

Od kedy som prešiel na trénerskú stoličku, 9-10 mesiacov v roku od konca augusta do konca júna je veľmi hektických. Prípra­vy na tréningy, samotné tréningy, ne­konečné video analýzy, výjazdy na zápasy, organizácia, riadenie, manažment v rámci mužstva, reflexia, samoreflexia … ozaj ne­prejde chvíľka, aby som nemyslel na volejbal, na klub, na výsledky, mojich hráčov, na ich momentálny fyzický, či psychický stav, ako všetko zladiť a nastaviť, aby sa dostavil požadovaný výsledok.

 

Počas tohto obdobia mám neraz periódy 6-8 týždňov bez jediného dňa voľna. Vše­tok prípadný voľný čas venujem rodine. A aj s ňou trávim veľa času práve v hale. Pre moje deti sa stala hala detskou iz­bou. Najstarší Roman mi nenechá voľnú chvíľku, aby ma nežiadal ísť si s ním zaťu­kať. Dva letné mesiace v roku si potom naplno užívam slovenský domov, aj keď volejbal ostáva stále v hlave. Neťahá ma to na žiadne dovolenky. Chcem byt v kruhu rodiny a blízkych pri­ateľov v Bardejove a na rodinnej chate na Domaši. To je môj najlepší relax. Mám rád prírodu, aktívny oddych pri športe alebo fyzickej práci. Zvykol som si na tento systém fungovania, momentálne mi vyhovu­je.

 

 

Za moju najväčšiu životnú cnosť považu­jem silný charakter a morálku. Snažím sa byť v jednotlivých situáciách čo najviac objektívny a nemyslieť na osobný prospech, ale objektívnu pravdu. Slabou stránkou je moja explozívnosť. Dlhodobo sa na tom snažím pracovať a byť v mojich reakciách diplomatickejší. Práve vo Francúzsku je to v jednaní s ľuďmi veľmi dôležité.

 

 

Áno, majú pre mňa praktický význam. Kvôli kontaktu s najbližšími a z organi­začných profesionálnych dôvodov využí­vam Facebook. K sociálnym sieťam ale vo všeobecnosti nemám dobrý vzťah a mám o nich dosť zlú mienku. Sú veľkým zdrojom zneužívania a manipulovania. Naviac, pre dnešné mladé generácie doslova až dro­gou, ľudia strácajú reálny vzájomný kon­takt.

 

 

Predovšetkým, ak niekto chce niečo robiť, dosiahnuť, má si za tým ísť. Kde je vôľa, tam je cesta. Ja osobne musím vedieť, že som urobil maximum na dosiahnutie cieľa. Viem, že potom nemám čo ľutovať a ani prípadný neúspech ma nemôže znechutiť.

 

 

Okrem toho, že moja práca je popri rodine mojim životným naplnením, čo je obrovské plus, obe naj sa týkajú pracovného času. Jeho rozdelenie je veľmi špecifické. Počas 9 mesiacov prakticky nemám voľný víkend. Nemôžem si počas súťažného obdobia vziať dovolenku, vypadnúť niekam s rodi­nou na 2-3 dni.

 

Za veľké negatívum považujem aj fakt, že pôsobiť profesionálne v športe ma núti byť v zahraničí. Na Slovensku profesionál­ny šport prakticky neexistuje. Na druhej strane okrem samotných tréningov a zá­pasov si môžem zväčša môj pracovný čas v rámci dňa prispôsobiť, ako mi to vyhovu­je. Veľkú časť práce si dokážem robiť po večeroch, keď už deti spia, cez deň si po obede, ak mám na to chuť, môžem dopriať siestu.

 

 

Keď som bol mladší, moji rodičia, každý svojským spôsobom. Dnes nemám špeciálny vzor. Myslím, že každý by mal byť predovšetkým sám sebou. Samozrejme môžem uznávať isté skutky, či kvality iných ľudí. Nemám však potrebu sa s niekým identifikovať alebo sa na nie­koho podobať.

 

 

Povedal by som, že mám vždy postupné a konkrétne ciele vzhľadom na moje ak­tuálne možnosti. Viem, že za istých okol­ností, môžem dôjsť, kam budem chcieť.

 

 

Majster Slovenska 2005 a 2008, víťaz Slovenského pohára 2005 a 2009, majster francúzskej Ligue B 2010. Víťaz Európskej ligy 2008 a 2011, 5. miesto na ME 2011. Najlepšie libero Final Four Európskej Ligy 2011.

 

 

Závisí, čím budeme úspechy merať. Ak by išlo o čisto emotívnu, individuálnu stránku, tak najväčšími úspechmi by boli zrejme malé, víťazné turnaje na regionál­nej úrovni. Tam niekde sa formovala ne­zlomná vôľa víťaziť a silná viera vo vlastné schopnosti. A hneď paralelne s tým maj-ster Slovenska 2005 s Prešovom. Z medzinárodného hľadiska to je určite 5. miesto v reprezentačnom drese Slovenska z ME 2011. A z pohľadu pocitu spolupatričnosti a stotožnenia sa s úspechom a fanúšikmi majster Slovenska 2008 s Humenným.

 

 

Volejbal má svoje špecifiká. Ide o dy­namicko-silový šport. Bez dostatočných fyzických kvalít, nebudete mať šancu uspieť. Z pohľadu zaťaženia pohybového aparátu je náročný na kolená, ramená a driekovú časť chrbtice. To sú oblasti najčastejších problémov. Z mentálneho i technického hľadiska je veľmi podobný tenisu. Obidva športy si vyžadujú vysokú úroveň oboch. Ani jeden zo športov si veľmi neužijete, kým nenadobudnete istú tech­nickú úroveň.

 

Z pohľadu psychiky stačí jedna lopta, na ktorej môžete stratiť istotu v údere, v kon­takte s loptou alebo ju naopak nadobudnúť a celý vývoj zápasu sa môže v momente zvrtnúť. Volejbal sa zároveň považuje za najkolektívnejší šport.

 

 

Musím poklopať, závažné zranenia, ktoré by ma vyradili na dlhší čas, sa mi celú karié­ru vyhýbali. Mal som množstvo menších, či stredných zranení, žiadne z nich ma však nezastavilo v trénovaní. Myslím, že zrane­nie môže vyradiť športovca zo súťažného cyklu, nemôže však znamenať prerušenie toho tréningového. Obmedzí ho, ale v rámci možnosti sa dajú trénovať špeciálne a do­plnkové veci. To špor­tovcovi umožní ostať mentálne ‚IN. Zároveň ho to udrží v kolektív­nom športe v mužstve a umožní mu rýchly návrat po zranení.

 

 

Z profesionálneho hľadis­ka mám v Cambrai v rámci klubu momentálne na starosti „B“ mužstvo a mládež, pričom moja práca má nadväznosť na „A“ tím. Moje plány sa musia stotožňovať s cieľmi klubu. Tým osobným je naviac stať sa trénerom pro­fesionálneho mužstva, ideálne toho v Camb­rai. Všetko má svoj čas a postup. Všetko musí byť zároveň skĺbené s rodinným životom, ktorý ostáva prioritou.