Tento článok vyšiel v našich novinách
November vtedy a dnes
Predvolebný míting na Radničnom námestí pred 1. slobodnými voľbami v ČSFR, jún 1990
Posolstvo
Nežnej revolúcie stále rezonuje
v našej spoločnosti, no stále viac nám unikajú myšlienky toho
momentu. Nezabúdajme na skutočnosť, ktorá tu nebola až tak
dávno. Rozhodovalo sa, čo sa môže čítať a písať. Umenie bolo
striktne riadené ideológiou. Vzájomné odpočúvanie a
nahlasovanie. A samozrejme,
nemenej dôležitým faktom ostáva,
že okolo nášho štátu bola vztýčená stena, ktorá nám
zabraňovala sa poriadne nadýchnuť.
To,
o čo sa pokúšal Šaňo Dubček, máme šancu žiť v oveľa väčšej
miere. Bráňme si to, neboli sme pevnosťou, ale klietkou. Bol to
dokonale navrhnutý režim na vytvorenie nepremýšľajúcej masy,
ktorá bude spokojná s tým čo dostane, pretože by postupne
zabudla čo môže dosiahnuť vlastnou činnosťou.
Boj
musí byť neúprosný
Nemôžeme
tvrdiť, že to nie my sme tí zlí, ktorí škodia tejto krajine a
slobode ako takej. Náš boj musí byť neúprosný. Tí, ktorí sa
na verejnom živote nepodieľajú ani len účasťou vo voľbách, sú
niekoľkonásobne horší, ako naši politickí súperi.
Nezáleží
im na svete okolo nich, neprijímajú žiadnu zodpovednosť za
to, čo sa deje s ich tichým súhlasom. Ľudia, ktorí sa v časoch
morálnej krízy pokúšajú byť neutrálnymi, napomáhajú, hoci aj
neúmyselne silám, ktorým nejde o nič iné ako uchopiť moc v
štáte. Oni to aspoň robia úmyselne, pretože z toho budú
mať osobný prospech, vy ostatní vlastnou malomyseľnosťou a možno
aj vedome neožobračujete len seba, ale tvoríte neprijateľný
svet pre ďalšie generácie.
Rozhodovanie
o miliónoch
Až
pridlho môžeme sledovať dosadzovanie jednej politickej strane
vyhovujúcich úradníkov na dôležité posty štátnej moci.
Opäť zaváži tá správna stranícka príslušnosť. A prišlo to
až do stavu, kedy pár vyvolených rozhoduje o miliónoch, akoby to
boli len zápalky alebo nejaké zberateľské kusy známok. No aj s
nimi by zberatelia narábali s väčšou úctou.
Stovky
miliónov eúr sa premieľajú a stovky domácností nemajú na
potraviny, o slobode mysle, nemôže byť ani reč. Taký človek
si to žiaľ nemôže dovoliť. Žijeme v zdanlivej slobode,
naši rodičia nám ju vyštrngali, ale kde ju až nechali dôjsť?
Sadli na lep jednému grobianovi a následne ďalšiemu. Chceme my
tak veľmi tú slobodu? Vieme vôbec ako v nej žiť? Chceme
zodpovednosť a uvedomujeme si, čo to znamená ju niesť? Dostali sme slobodu, vieme v nej žiť?
Dostali
sme slobodu
Slobodne
sa nechávame okrádať, zneužívať a klamú nám do očí a pritom
sa usmievajú, pretože vedia, že v nás nie je kúsok odvahy na
akýkoľvek čin hodný nazvania slobody. Dostali sme ju síce
zadarmo, no rovnako sa musí stáť našim vnútorným svetom a
stotožnením. Hranice únosnosti sa posúvajú stále ďalej, jeden
zradný krok za druhým.
Koľko
toho Slovák ešte znesie? Aby toho nebolo málo, stále v nás žije
predstava, že musíme nasledovať nejakého rozhodného vodcu,
ktorý svojou úžasnou osobnosťou všetko vyrieši šmahom
ruky. Sme naozaj takí hlúpi, a nekonečne nepoučiteľní vlastnou
históriou, že to nevidíme? Demokratických vzorov máme plné
učebnice, stačí ich len pootvoriť. V ďalších voľbách hrozí,
že k moci sa dostanú extrémisti a populisti. Ak sa to
uskutoční, posledný rozumný nech zhasne. Drahí opoziční
lídri. Žiadna bitka nie je vopred prehraná, niet malých armád,
len neschopných veliteľov.
Chvíľa,
ktorá sa opakovať nemusí
Výročie
Nežnej revolúcie - 30. rokov slobody je pre nás chvíľa,
ktorá sa opakovať nemusí. Vyžaduje si to len dostatok odvahy,
odhodlania biť sa za svoje práva, za dodržiavanie ústavnosti, za
dodržiavanie hodnotového smerovania, za obranu života v
právnom a demokratickom štáte. Nesmieme nechať zvíťaziť
strach.
Musíme
sa stať plne angažovanými, aktívnymi občanmi nielen slepo a
hlucho sa prizerajúcimi. Tak ako vtedy aj teraz je potrebné sa
nebáť a dať najavo svoj hlas a postoj. Kritické myslenie je
nástrojom na ochranu slobody, pretože už z dejín vieme, že
o demokraciu a slobodu sa dá prísť aj demokratickým spôsobom. A
preto zaujímajme sa o dianie okolo seba, pýtajme sa, cestujme,
čítajme. Veď aj to je tá darovaná sloboda. Dnes už môžeme.
(I. Branický, študent GLS, foto: J. Hollý)