Tento článok vyšiel v našich novinách
M. Božík: Riešenie musíme najprv nájsť
Ešte
som o tom nevedel, ale môj osobný 17.
november začal skôr. V roku 1985. Mal som vtedy 11 rokov a práve
som nastúpil do piateho ročníka základnej školy. Moja súdružka
učiteľka ma učila slovenský jazyk. A šušlala. Dosť šušlala.
Po
týždni som to nevydržal, na hodine som sa prihlásil a opýtal som
sa: “Súdružka učiteľka, ako je možné, že s takou
chybou reči môžete učiť slovenský jazyk?” Nevysvetlila
mi to. Pamätám si len veľmi silné zaucho. Nasledujúce roky som
mal už len zlé známky. Moja budúcnosť skončila. Nerozumel som
tomu. Vraj to bolo úplne bežné a normálne konanie učiteľa.
Sklamala
ma, súdružka učiteľka!
17.
novembra 1989 som mal 15 rokov. Pamätám si to obrovské nadšenie.
Aj Bardejovčania si začali viac všímať svet okolo, aj sa viac
smiali. Bolo cítiť uvoľnenie. Až neskôr som prišiel na to,
čím to bolo. Slobodou. Skutočnou slobodou! Trvala bohužiaľ
len chvíľu. Hrdo som nosil trikolóru a z bardejovskej tribúny som
si zapamätal mladého učiteľa Savčinského. Rozprával skvele,
odvážne a hlavne uveriteľne. Myslel som si, že to musí byť
skvelý človek. O pár rokov som sa v ňom sklamal.
Bardejovské
kasárne
Koncom
roku 2007 dostalo mesto darom bardejovské kasárne. Krásny
5,5-hektárový areál so stovkami stromov a prekrásnou lipovou
alejou. Vedenie mesta neuvažovalo nad ničím iným, ako nad
predajom. Lebo musia! Stromy a aleja zavadzali investorovi, tak
ich jednoducho na papieri škrtli. Postavil som sa proti tomu. O pár
týždňov vznikla silná občianská iniciatíva Park v Meste. 5700
Bardejovčanov sa podpísalo pod petíciu proti predaju kasární.
Bojovali sme s mestom a navrhovali alternatívne riešenia.
Výsledok? Tesco a nič. Sklamal ma primátor, sklamali
poslanci.
Očakával
som veľa?
Dnes
mám 45 rokov a pochopil som, že problém bol v mojich očakávaniach. Očakával som veľa? Očakával som normálnu odpoveď a korektné
chovanie súdružky učiteľky, očakával som profesionálny a
seriózny prístup politikov. Veril som im. No viera je sakramentsky
málo. Aj preto je naše mesto tam, kde je. Klientelizmus a
korupcia je v Bardejove na absolútnom vrchole. Aj o poslednej
upratovačke na základnej škole rozhoduje úplne niekto iný, nie
ten kto by mal.
O
bardejovských dépeháčkaroch sa nedočítate nikde. Rozvoj
mesta, vízie, akčné plány, sú len slová. Texty v úradných
šuflíkoch.
Bardejov
sa za posledných 30 rokov neposunul takmer nikde. Jediné čo
tu máme je viac asfaltu, viac farieb a väčší výber. Šikovnejší
odchádzajú, pretože tu nevidia budúcnosť. My ostatní si
zvykáme. Sme ľahostajnejší, cynickejší alebo si vytvárame
dokonalé osobné bubliny. Toto je sloboda?!
Bardejovčania
sa boja povedať pravdu, žijú ešte vo väčšej neslobode ako
za socializmu. Pridal sa aj strach zo straty zamestnania, pošpinenia
mena, rodinných príslušníkov a z “citlivého” vydierania.
Doma v obývačke sme slobodní. Stačí otvoriť dvere a sloboda
skončila! Posledných pár rokov mám pocit, že 17. november
1989 do Bardejova ani nedorazil. Sloboda slova v Bardejove ako keby
neexistovala. Toto je taká naša “bardejovská realita”.
Riešenie
musíme najprv nájsť
A
čo sa stalo s mojou “dokonalou” súdružkou učiteľkou?
Postúpila! Je teraz úspešnou pani riaditeľkou na jednej z
bardejovských škôl. Bardejovské kasárne mesto predalo. Investor
okrem supermarketu nezrealizoval takmer nič. Aleja je vyrúbaná,
utŕžené peniaze sú rozpustené.
Riešenie
samozrejme existuje. Len ho najprv musíme nájsť. Nájsť v sebe
odvahu, ukázať prstom na zlodeja a nebáť sa konať. Neveriť
politikom a kontrolovať ich všade! Zaujímať sa aktívne o svoje
okolie! Konať dobro! Slobodne a každý za seba! Potom sa môžeme
posunúť ako ľudia, mesto aj krajina.
(15:30, M. Božík, foto: C. Bachratý)