Každý za seba

1272x
18. November 2019
Tento článok vyšiel v našich novinách
M. Božík: Riešenie musíme najprv nájsť
Ešte som o tom nevedel, ale môj osobný 17. november začal skôr. V roku 1985. Mal som vtedy 11 rokov a práve som nastúpil do piateho ročníka základnej školy. Moja súdružka učiteľka ma učila slovenský jazyk. A šušlala. Dosť šušlala.
 
Po týždni som to nevydržal, na hodine som sa prihlásil a opýtal som sa: “Súdruž­ka učiteľka, ako je možné, že s takou chy­bou reči môžete učiť slovenský jazyk?” Nevysvetlila mi to. Pamätám si len veľmi silné zaucho. Nasledujúce roky som mal už len zlé známky. Moja budúcnosť skončila. Nerozumel som tomu. Vraj to bolo úplne bežné a normálne konanie učiteľa. Sklamala ma, súdružka učiteľka!
 
17. novembra 1989 som mal 15 rokov. Pamätám si to obrovské nadšenie. Aj Bardejovčania si začali viac všímať svet okolo, aj sa viac smiali. Bolo cítiť uvoľne­nie. Až neskôr som prišiel na to, čím to bolo. Slobodou. Skutočnou slobodou! Tr­vala bohužiaľ len chvíľu. Hrdo som nosil trikolóru a z bardejovskej tribúny som si zapamätal mladého učiteľa Savčinského. Rozprával skvele, odvážne a hlavne uveri­teľne. Myslel som si, že to musí byť skvelý človek. O pár rokov som sa v ňom sklamal.
 
Bardejovské kasárne
 
Koncom roku 2007 dostalo mesto darom bardejovské kasárne. Krásny 5,5-hek­tárový areál so stovkami stromov a prekrásnou lipovou alejou. Vedenie mes­ta neuvažovalo nad ničím iným, ako nad predajom. Lebo musia! Stromy a aleja za­vadzali investorovi, tak ich jednoducho na papieri škrtli. Postavil som sa proti tomu. O pár týždňov vznikla silná občianská iniciatíva Park v Meste. 5700 Bardejovčanov sa podpísalo pod petíciu proti predaju kasární. Bojovali sme s mestom a navrhovali alternatívne riešenia. Výsle­dok? Tesco a nič. Sklamal ma primátor, sklamali poslanci.
 
Očakával som veľa?
 
Dnes mám 45 rokov a pochopil som, že problém bol v mojich očakávaniach. Očakával som veľa? Očakával som normálnu odpoveď a korektné chovanie súdružky učiteľky, očakával som profe­sionálny a seriózny prístup politikov. Veril som im. No viera je sakramentsky málo. Aj preto je naše mesto tam, kde je. Kli­entelizmus a korupcia je v Bardejove na absolútnom vrchole. Aj o poslednej upratovačke na základnej škole rozhoduje úplne niekto iný, nie ten kto by mal.
 
O bardejovských dépeháčkaroch sa ne­dočítate nikde. Rozvoj mesta, vízie, akčné plány, sú len slová. Texty v úradných šu­flíkoch. Bardejov sa za posledných 30 rokov ne­posunul takmer nikde. Jediné čo tu máme je viac asfaltu, viac farieb a väčší výber. Šikovnejší odchádzajú, pretože tu nevi­dia budúcnosť. My ostatní si zvykáme. Sme ľahostajnejší, cynickejší alebo si vytvárame dokonalé osobné bubliny. Toto je sloboda?!
 
Bardejovčania sa boja povedať prav­du, žijú ešte vo väčšej neslobode ako za socializmu. Pridal sa aj strach zo straty zamestnania, pošpinenia mena, rodinných príslušníkov a z “citlivého” vydierania. Doma v obývačke sme slobodní. Stačí otvoriť dvere a sloboda skončila! Posled­ných pár rokov mám pocit, že 17. no­vember 1989 do Bardejova ani nedorazil. Sloboda slova v Bardejove ako keby ne­existovala. Toto je taká naša “bardejovská realita”.
 
Riešenie musíme najprv nájsť
 
A čo sa stalo s mojou “dokonalou” súdružkou učiteľkou? Postúpila! Je teraz úspešnou pani riaditeľkou na jednej z bardejovských škôl. Bardejovské kasárne mesto predalo. Investor okrem supermar­ketu nezrealizoval takmer nič. Aleja je vyrúbaná, utŕžené peniaze sú rozpustené.
 
Riešenie samozrejme existuje. Len ho najprv musíme nájsť. Nájsť v sebe odva­hu, ukázať prstom na zlodeja a nebáť sa konať. Neveriť politikom a kontrolovať ich všade! Zaujímať sa aktívne o svoje okolie! Konať dobro! Slobodne a každý za seba! Potom sa môžeme posunúť ako ľudia, mesto aj krajina.
(15:30, M. Božík, foto: C. Bachratý)
Diskusia
Pridať komentár
mark