Spomienky člena verejnosti proti násiliu v Bardejove po 30 rokoch

 

 

Na bardejovskom gymnáziu, ktoré v tom čase bolo jediným gymnáziom v tomto meste, sme boli nadšení týmto spoločenským pohybom hneď dvaja ko­legovia. Ja a kolega V. Savčinský. Musím povedať, že aj vďaka bývalému riaditeľovi tejto školy pánovi A. Marcinovi sme boli smelší ako ktokoľvek iný. Bol to človek, ktorý mal v pamäti potlačenie takejto spoločenskej vzbury v roku 1968, ale cítil, že spoločensko-politická situácia už nie je udržateľná. Nám umožnil všetko bez akejkoľvek výčitky iba s pripomenutím – chlapci, dávajte pozor, čo robíte.

 

Vytváranie centra VPN bolo úplne živelné a vyžadovalo si akúsi prirodzenú autoritu v mase ľudí, revolucionárov, z ktorých každý niečo chcel a to hneď. A my sme si ju vy­budovali. Spojením s kc VPN v Košiciach, vtedy tam bol Marcel Strýko, Peter Rašev, ale aj ďalší, sme sa osobne zúčastňovali na koordinačných poradách, kde sa dávali ústne pokyny pre jednotlivé mestá, dediny, ale aj podniky po celom kraji.

 

Prvý môj kontakt s politikou za VPN bolo moje vystúpenie na pléne ONV v tých­to dňoch. Na tomto pléne, tak ako to už v Bardejove chodí, sa preberali jednotlivé body programu tak, akoby sa za oknami tejto sály nič nedialo. Moje vystúpenie bolo prerušením konania tohto zasadnu­tia a znamenalo prelom v jeho konaní, na ktoré vlastne čakali aj samotní poslanci, len netušili, ako sa to stane.

 

 

Pamätám si dokonca prvé slová adreso­vané práve im. Na čelnej strane veľkej zasadačky ONV bolo napísané: „Všetka moc a vláda patrí ľudu.”

 

Ja, poukazujúc na toto heslo, som im dal otázku, či je to naozaj pravda. V sále bolo neskutočné ticho a každý človek v nej čakal, kam sa táto spoločnosť práve vydá. Vystúpenie jedného z poslancov, lekára bardejovskej NsP, bolo výzvou na ukonče­nie protestov na uliciach s tým, že veľa ľuďom to spôsobuje traumu, dokonca im hrozí srdcový kolaps z krikľúňov z tribún. Bol to poslanec za KSS (neskôr sa stal významným privatizérom a funkcionárom HZDS).

 

Pred plénom ONV sa konala ešte jedna dôležitá udalosť. Tou bolo odvolanie pred­sedu ONV. V tejto chvíli musím povedať, že bez prítomnosti pána Jána Štefančika, bývalého štátneho notára a tajomníka ONV v Bardejove, ktorý za odsúdenie vstu­pu sovietskych vojsk bol vylúčený z KSS a zároveň zbavený všetkých funkcií v štát­nej správe, by sme sa nepohli.

 

 

On sa stal hlavným koordinátorom postu­pu pri zmene starých štruktúr a zároveň človekom, ktorý nám vysvetľoval fungovanie jednotlivých zložiek štátnej moci a správy, zároveň víziu novej doby, o ktorej sme ani netušili. On, aj keď vtedy už starší človek, nás nadchýnal myšlienka­mi o politike ako o službe, o pracovníkoch či funkcionároch štátnej správy hovoril ako o služobníkoch pre nás všetkých.

 

Politika už nikdy nesmie byť “panské huncútstvo”, ako ho on nazýval, a politika zároveň nesmie byť cestou k obohacova­niu sa na úkor iných. Konali sa okrúhle sto­ly a za nimi prebiehali dohody so starými štruktúrami o kooptovaní ľudí, ktorí neboli skorumpovaní režimom, ľudí, ktorí mali nahradiť tzv. staré štruktúry v orgánoch štátnej správy. Šlo o obsadenie funkcií v Rade ONV a zároveň na postoch pred­sedu, jedného z troch podpredsedov a tiež niektorých vedúcich odborov.

 

 

Jedna vec je vykrikovanie na námestiach, druhá je prevzatie moci. Bardejov sa hanbí za rok 1989. Ako inak nazvať skutočnosť, že do dnešného dňa žiaden z relevantných funkcionárov okresu či mesta nepoďa­koval ľuďom ochotným v tomto pohnutom ťažkom období prevziať na seba zodpovednosť a ukázať, že vieme krajinu riadiť lepšie, ako to robila garnitúra starých nomenklatúrnych kádrov, a priviesť okres k slobodným voľbám. Ján Štefančik, Stan­islav Durkáč, Ivan Pichanič, Ivan Klohna, Juraj Jevčak, Ľubomír Panigaj, Boroš, Emil Olejár – všetko kooptovaní za VPN do Rady ONV a zodpovední za prechod okresu do nových štruktúr vládnej moci.

 

Nová Rada ONV zaradila hneď do prvého pléna hlavný bod programu – rehabilitáciu tých, ktorí boli akýmkoľvek spôsobom prenasledovaní za rok 1968. Do funkcie predsedu ONV zasadol pán Ján Štefančik a bol nám skutočným vzorom v nasadení a spôsobe prístupu k riešeniu nahro­madených problémov, s ktorými zástupy ľudí čakali pred jeho kanceláriou, aby ich šibnutím čarovného prútika hneď vyriešil.

 

 

Rovnako sa to dialo pred mojou kancelári­ou vedúceho odboru školstva, ktorú som prijal v tom čase ako mladý samovrah. Inak to dnes ani nazvať neviem. Niet väčšieho nepriateľa počas revolúcie, ako sú spo­lupútnici v nej. Bolo to od veľkej francúzskej revolúcie dodnes rovnako. A my, ktorí sme prevzali zodpovednosť vstupom do funk­cií, sme sa stavali pomaly a isto skupinou na druhom brehu pre tých, ktorí chceli riadiť, ale iba politicky spoza bučka.

 

Voľby dopadli tak, ako sa očakávalo a VPN bola hlavnou politickou silou iba do prvých slobodných volieb. Obdobie, ktoré nastalo hneď po nich, bolo veľmi zvláštne. Blázni a rojkovia behajúci po uliciach s transparentmi a do noci vypisujúci plagáty roz­vešajúc ich vždy a všade, teda takí ako ja, boli nahrádzaní tými, čo počas novem­brových dní kachličkovali alebo sa prip­ravovali na rabovačku nepredstaviteľných rozmerov a rozsahu. Neverili by ste, ako môže taká návšteva prezidenta Havla v Bardejove vyvolať kontrarevolúciu vo VPN. Hovorím to s úsmevom, lebo tak to naozaj bolo.

 

 

Štáb prezidenta, ktorý túto návštevu spo­jenú s obedom v Bardejovských Kúpeľoch pripravoval, oslovil, samozrejme, nové kreované orgány ľuďmi z VPN, a to pred­sedu ONV pána Štefančika na zabezpeče­nie prítomnosti ľudí z Bardejova na tom­to obede. Ješitní predstavitelia vtedy už nepriateľskej skupiny toho istého hnutia sa tak urazili, že tam nie je nikto z nich, že vyhlásili otvorenú vojnu práve novým orgánom na čele s predsedom ONV.

 

Dnes, keby sme to boli tušili, tak ich tam dáme všetkých, koľko by ich vošlo za ten stôl. Moja prítomnosť v blízkosti preziden­ta Havla ich trápila vtedy najviac. Tak končilo moje pôsobenie vo VPN, keď štrn­ganie kľúčmi vynášalo žralokov cítiacich svoju chvíľu z teplučka domovov už v oble­koch a kravatách k štátnej moci.

 

 

Spolupútnici z novembrových námestí sa rozchádzali. Tí múdrejší pochopili, že slová o politike ako službe ľuďom a o poli­tikoch ako služobníkoch sú iba vízia takých rojkov a politických nevzdelancov, ako sme boli my s Jankom Štefančikom, ktorému som bezvýhradne veril. Bežali roky jeden za druhým a nezmenilo sa nič. Iba lupy storočia sa menili na lupy tisícročia. Štátna moc sa spriahla s organizovaným zločinom. A tak to bolo hneď v 90-tych rokoch. Or­ganizovaný zločin bol využívaný štátnymi orgánmi. A ten svojou hrou po splnení úloh začal vlastnú očistu likvidáciou týchto pomocníkov štátu... Strašné zistenie. Bol som na námestí ako tribún revolúcie za to, aby zanikla Československá republika ako spoločný štát???

 

Nebol. Bol som na námestiach preto, aby bohatstvo vyprodukované rukami a umom našich rodičov rozobrala banda nená­sytných chamtivcov s pomocou štátnej moci??? Nebol. Bol som na námestiach v novembri ‘89 preto, aby sa mladí ľudia báli o vlastný život vo vlastnom dome len preto, že túžia po spravodlivej spoločnos­ti??? Nebol.

 

 

Ideály novembra sa rozplynuli v hmle, ktorú pustili a ďalej púšťajú politici, nech sa hlásia kamkoľvek, nech sa skrývajú za akúkoľvek značku strany. Lebo ilúzia opozície sa rozplýva po prvom vážnom hlasovaní. To, čo vnímam dnes ja, je únos štátu ľuďmi v ňom. Štátu bez občianskej súdržnosti, bez vzájomného súcitu v hon­be za peniazmi. Peniaze a kapitál sa stali modlou, ktorá utopila nádej na spravod­livosť, na rovnoprávnosť, na túžbu po krajšej budúcnosti generácii po nás. Tovarom sa stalo všetko... žiak v škole, pacient, štátna funkcia, dokonca aj spravodlivosť.

 

Zastavil ma vysoký funkcionár štátnej správy odvolaný v novembri ‘89 z funkcie s otázkou: „Tak ste nám ukázali, ako sa to má riadiť, čo????“ Nechápavo som na neho pozeral a odchádzal s tým, že Bardejov a jeho okres spoločenské zmeny minu­li, lebo všetci tí, ktorí boli v tom čase na pozíciách cez jedinú stranu, ostali na nich alebo postúpili vyššie.

 

Zmenil sa však prístup k tým dole. Vyhraj voľby a môžeš všetko, také heslo sa udo­mácnilo v týchto štruktúrach, ktoré rých­lo pochopili, že moc sú peniaze. A nájsť peniaze sa spojením s mafiou dá ľahko. Ona dokonca vie peniaze štátnej aj vere­jnej moci spravovať. Vzdych nad tým, o čo Bardejov prišiel. Mesto nádherné a kamenné, studené a betónové. Bez kina, spoločenskej či divadelnej sály, bez domu detí, bez parkov a záhrad, s múrom okolo Tople a potemkinovskou dedinkou okolo, končiacou padajúcim mostom, nie stre­dovekým, ale tým, čo si ešte nikto nevši­mol, že jeho život pomaly končí.

 

 

Mali to byť spomienky na november ‘89. Čo nám dal a čo vzal ten sychravý rok, ktorý tak prirýchlo odišiel v Bardejove do zabudnutia. Ostala nostalgia za mestom mladých, za mestom kultúry a športu, kde mladí ľudia mali prácu, chceli žiť a mať deti. Bývať v bytoch, na ktoré si zarobia doma, v mestských či štátnych bytoch bez hy­potéky a strachu, že prídu o prácu. Opak je pravdou. Niet rodiny, aby deti neodišli nielen na západ od Bardejova, ale preč z tejto krajiny. Prečo??? No to je otázka už na tých politikov, ktorí tešiac sa, že sa Slovensku úžasne darí, žijú úplne v inej krajine.

 

Po 30 rokoch sme opäť tu na uliciach. Nechceme nič iné ako slušný štát. So štát­nou mocou, čo je v službách tých, ktorí im ju dali vo voľbách. Nechceme nič, iba to, o čom hovoril a nadchol nás Jano Štefančik, aby politika bola službou pre nás a politi­ci či úradníci služobníkmi. Bez korupcie a zneužívania moci tými, čo hovoria, že treba vyhrať voľby a môžu robiť, čo chcú. Sme naozaj na hrane zlomu v budúcich voľbách, lebo tie prvé slobodné sme ja a moji priatelia z VPN zvládli dobre.