Bardejovčan D. Draganovský: Popri všetkých starostiach nezabúdajte na budovanie imunity

 

 

 

 

Veľmi sa nebojím, že by ich teraz zase zatvárali. Myslím si, že vláda už uvažuje inak a vie, čo by to zase spôsobilo. Pozrime sa, aké likvidačné bolo toto obdobie napríklad pre umelcov a malých podnikateľov.

 

Mám skôr pocit, že sa odizolujeme my sami. Vo fitku si teraz všímam zmeny. Niekedy sme podvečer cvičili aj tridsiati. Teraz sa tam naraz stretne maximálne desať ľudí. Ľudia sa boja chodiť cvičiť, predsa je tam dosť blízky kontakt a nie vždy sa mu viete vyhnúť, keďže ide o uzavreté priestory. Musím však povedať, že strach v tomto prípade nemusí byť, pretože sa prísne dodržiavajú hygienické opatrenia, dokonca sú rúška pri cvičení vysoko odporúčané, takže keď sa chce, dá sa to aj takto.

 

Možno je to aj tým, že Bardejov má za posledné dni dosť veľký počet prípadov, tak sa nás to dotýka bytostne viac. Ja sám poznám veľa ľudí, ktorí sú v karanténe kvôli kontaktu s pozitívnym, alebo boli pozitívne testovaní oni sami.

 

 

Mňa to zasiahlo najviac emočne, pretože som sa vtedy pripravoval na súťaž. Príprava vás vyčerpá finančne, vezme kopu času aj energie. Necelý mesiac pred súťažou zatvorili všetko, malo to trvať také dva týždne. Vtedy som si vravel, že to nebude až také hrozné. Nikto nerátal s tým, že to budú až tri mesiace. Veľa som do toho investoval, takže som nemal nejakú veľkú peňažnú zálohu pre prípad núdze. Karanténa dosť ovplyvnila moju psychiku. Pre ľudí, ako ja, ktorí tým športom naozaj žijú, to bol ťažký oriešok.

 

 

V Bardejove je ich síce dostatok, no počas prvej vlny obmedzili aj tie. Na ihriskách boli policajné pásky a všetko bolo prísne kontrolované. Nielen policajtmi, ale aj obyvateľmi z balkónov.

 

 

 

Záleží na tom, o aký druh športu ide. Fitness centier sa to ani tak nedotýka, skôr sa bojím o kolektívne športy. Kapacity sa vyčerpajú už len tým, že na pľac prídu samotní hráči.

 

Slovenský šport nemal podľa mňa pozitívne vyhliadky ani pred koronou. Tento čas ho už len zaklincuje. Športovci to tu naozaj musia robiť od srdca. Vynaložia úsilie a financie, no dostanú za to len pliešok. Samozrejme, česť výnimkám. Je tu veľmi málo ľudí, ktorí si to môžu dovoliť robiť na profesionálnej úrovni a živiť sa tým. Sú napríklad športovci, ktorí boli na majstrovstvách, ale mimo toho robia kuchárov, lebo by zo športu nevyžili.

 

 

Čo tu určite chýba, sú tie finančné odmeny. Ja rozumiem, že štát možno nemá motiváciu podporovať takýchto ľudí, ale myslím si, že by mali fungovať nejaké dotácie pre úspešných reprezentantov, o ktorých sa až tak nehovorí. Na Slovensku sú športovci odkázaní na sponzorov. Ani ten sponzor si nemôže dovoliť podporiť športovca stále. V kulturistike je to napríklad tak, že ideš na majstrovstvá sveta, kde vyhráš 3000 dolárov – to ti vlastne pokryje dva mesiace z tvojej prípravy, ktorá v skutočnosti trvá až pol roka.

 

 

Mal som ísť súťažiť v jeseni – taký plán bol s mojím trénerom. Neboli sme si ale istí, ako sa situácia vyvinie a prvá vlna ma pripravila o veľkú časť financií. Nebol som veľmi ochotný do prípravy vraziť ušetrené úspory, pretože nevieme, ako sa koronakríza posunie. Tak som si povedal, že to má čas. Chvalabohu, pretože teraz zrušili súťaže nie tri týždne pred ale štyri dni pred uskutočnením. To by ma vzalo úplne. Ak to všetko pôjde dobrým smerom, súťaže sa chcem zúčastniť budúci rok v jari.

 

 

 

Najviac sa stretávam s mne podobnou vekovou kategóriou, číže 20 – 30 rokov. Mám pocit, že keď si prejdem fitká v meste, striedajú sa tam stále tie isté tváre, len s menšími obmenami. Čiže komunita je viac-menej rovnaká. Ale keď prídeš v piatok večer do mesta, vidíš tam stále nové a nové tváre.

 

Ľudia možno nie sú až tak leniví, ale pozorujem, že sa často boja ísť nad rámec komfortnej zóny. Na tréningoch počúvam, že toto sa nedá, toto je nemožné. Ak to nevyjde na prvý raz, tak to radšej vzdajú, než by mali pokračovať. Len málo z nich je takých, že zatnú zuby a vytrvajú. Viac ako športoví občania sme párty občania.

 

My homo sapiens sapiens máme jednu úžasnú vlastnosť – chcieť sa páčiť každému a nepáčiť sa sami sebe. Všimol som si, že po prvej vlne narástol počet návštevníkov fitka, a to nastavenie z dobre vyzerajúcich sa zmenilo na to, že chcú byť zdravší. Vírus nám ukázal, aké je naše zdravie naozaj krehké.

 

 

Asi sa prestať izolovať. Áno, musíme sa chrániť, chceme, aby čísla nerástli. Ale budovanie imunity je tiež veľmi dôležité, to sa až tak do popredia nedáva. Viac sa treba snažiť o to, aby sme chránili starších. Návšteva babky teraz trochu počká.

 

 

Ľudia sa potrebujú hýbať, potrebujú čerstvý vzduch. Je pravdou, že v jeseni máme tendenciu k väčšej úzkosti, izolácia jej ešte pridáva. Ja to pociťujem každý rok – pokles nálady a energie. K tomu sa ešte nabalí koronakríza a tá guľa sa zväčšuje. Psychická nepohoda dokáže naozaj ničiť.

 

Netreba sa báť zašportovať si. Ak sa bojíte ísť do fitka, choďte von. Zabehajte si. Navarte si niečo dobré. Spravte si deň krajším, aj keď to vonku tak nevyzerá.

 

Tento vírus sa stane asi bežnou súčasťou našich životov. Možno budeme fungovať ako v niektorých štátoch, ktoré postihujú tornáda. Tam sú ľudia zvyknutí na to, že dostanú echo o prichádzajúcom riziku a uzavrú sa na týždeň do izolácie. Niečo podobné nás možno čaká tiež. Hlavne sa neopúšťajme a buďme ohľaduplní k ostatným. Keď viem, že mám astmu a fungujem len na polovicu, je jasné, že sa nepôjdem trápiť do fitka. To dá rozum. Ale keď som mladý, zdravý, viem zaspať po piatkovej opici na schodoch a ráno vstať akoby sa nič nedialo, tak by som sa nemal báť ani robiť niečo pre svoje telo.