Celoplošné testovanie očami bardejovských dobrovoľníkov

 

 

Na konci náročného víkendu sa opäť všetci zhodli, že to išlo ako po masle. No bez zomknutia, spolupatričnosti a pomoci, ktorá presahuje rámec komfortnej zóny by to nešlo. V Bardejove sa takýchto dobrých duší našlo veľa a my sme boli zvedaví na to, ako vyzerali ich testovacie dni, čo ich najviac prekvapilo a aká nálada panovala v obvode, ktorý mali na starosti. 

 

 

Som presvedčená o tom, že testovanie má veľký význam. Vyseparuje ľudí, ktorí sú v danom momente najviac infekční. Výtery mohol robiť len zdravotnícky personál, považovala som to preto za svoju povinnosť. Denne sa v nemocnici stretávam s prípadmi, ktoré majú žiaľ ďaleko od neprávd a hoaxov šíriacich sa po internete. 

 

Ja ako zdravotníčka mám možnosť vidieť v priamom prenose to, čo bežný človek na ulici nie. Sme preťažení, unavení, no musíme bojovať ďalej, pretože kapacity sa plnia. Jednou z foriem, ako to všetko zmierniť, bola aj účasť a pomoc pri celoplošnom testovaní. Ako zdravotná sestra som v prvom rade dbala na to, aby bol celý tím pripravený podľa hygienických nariadení. Aj taký overal musí byť oblečený správne, aby dokázal chrániť. 

 

Počas toho, keď som prevádzala testy, som si spomenula na všetkých laborantov a laborantky, ktoré musia byť pri svojej práci na milimeter presní a presné. V čase únavy a zimy je to s motorikou ťažšie. Vyskúšala som si to, majú môj obdiv.

 

Nikto ich nevidí, ale odvádzajú mravčiu prácu. Preto im patrí moje veľké ďakujem. Chcem vzdať hold aj všetkým vojakom, policajtom, dobrovoľníkom, administratívnym pracovníkom. Oni všetci prispeli k tomu, že to išlo tak dobre. 

 

 

 

Chcel som pomôcť. Slúžiť tak ľuďom. Vnútorne som cítil, že je to správna vec. Ten vírus je pliaga. Väčšina z nás ho síce prežije bez vážnejších príznakov, no nie všetci majú také šťastie. Pokiaľ zachránime len jeden život, má to zmysel. Taktiež chcem, aby sa život na Slovensku vrátil do normálu čo najskôr. Všetci trpíme obmedzeniami vlády a opatrenia na pomoc sú podľa mňa nedostatočné. No to už je na iný rozhovor.

 

Som hrdý na našich vojakov, zdravotníkov, policajtov, hasičov a na všetkých, ktorí sa podujali byť dobrovoľníkmi. Som hrdý na tých, ktorí podstúpili isté riziko a vymenili svoj komfort za službu.  

 

 

Keďže pôsobím ako dobrovoľný hasič, s takouto formou pomoci som neváhal a bola to pre mňa výzva. Oslovili nás z operačného strediska Prešov, či by sme boli nápomocní počas celého víkendu. Nemohli sme to odmietnuť.

 

 

Pomáhali sme na odbernom mieste s číslom 47 v obci Sveržov. Na starosti sme mali administratívne veci, zapisovali sme ľudí, ktorí sa prišli otestovať. Boli sme k dispozícii v podstate k viacerým činnostiam, ktoré bolo potrebné počas týchto dní vykonať. 

 

 

Ako dobrovoľníčka na testovanie som sa rozhodla pre dve základne veci – prvou bolo rozhodnutie školy, ktorá nás ako študentov zdravotníckych odborov vyzvala k pomoci, druhá bola viac osobná – chuť a chcenie pomôcť v tejto ťažkej situácii.

 

 

Budem citovať slová jednej pani, ktorá s nami pracovala na pľaci: „Stretli sme sa tu presne tí ľudia, ktorí sme sa tu stretnúť mali, tak to bolo napísané“. Neskôr som sa nad tým zamyslela a pochopila som, ako veľmi to vystihla. Boli sme jeden úžasný tím. 

 

Pri pomáhaní som pochopila, že ľudia sú ešte stále ľudskí a majú v sebe toľko pokory, lásky a strpenia. Tá vďačnosť v ich očiach bola úžasná. Nikto si nevybíjal nervy na zložkách, ktoré tam pracovali pre ľudí, aj keď možno neboli práve zástancami testovania. Radšej poďakovali a s pokorou odišli. Prekvapilo ma to, lebo som očakávala aj hnev. 

 

 

Dva dni v skafandri na Komenského 23 v skratke – skvelí ľudia v tíme z rôznych odvetví. Traja študenti UK, dvaja študenti gymnázia, dve zdravotné sestry, jedna medička, zamestnanec mestského úradu, pán kaplán z našej farnosti, lekár z Ukrajiny, pani primárka, ktorá prišla robiť stery aj napriek tomu, že za posledné tri týždne mala iba tento víkend voľno, učiteľka z materskej školy, dvaja práporčíci z Prešova a službukonajúci policajti v neustálej permanencii a samozrejme pán riaditeľ 1. ZŠ, ktorý nám varil čaj, kávu. 

 

Chladno v ovzduší, teplo na duši. Každý s úsmevom dobrovoľne pomáhal. Najviac ma prekvapilo, že z viac ako 1500 ľudí, ktorých sme otestovali, bolo menej ľudí s negatívnou energiou ako tých s pozitívnym testom. Ostali sme všetci v nemom úžase, keď prišiel pán a ako dobrý anjel, bez toho, aby sme o niečo prosili, nám doniesol na každú prestávku stravu. 

 

Podvečer zase prišiel kamarát a doniesol nám tri deky, aby nás aspoň trošku chránili od chladu. A nakoniec sme ostali úplne dojatí, keď v nedeľu o 20:00 hodine sa objavili ľudia na balkónoch a ďakovali nám potleskom. Bolo to náročné, ale neľutujem to.