Ján Bilek o boji s COVID 19: Ak by som prišiel o deň neskôr, nemal by som šancu

 

 

Má 58 rokov, dvadsať z nich sa venoval profesionálnemu tancu. Za posledných päť rokov precestoval s prešovskými hádzanármi Európu krížom-krážom. V pozícii maséra tímu sa staral nielen o svaly hádzanárov, ale aj o dobrú náladu. Tá ho neopúšťa ani teraz, no jeho svaly aktuálne zatiaľ ešte plne spolupracovať nechcú. Prekonal totiž ťažký obojstranný zápal pľúc spôsobený ochorením COVID-19. S následkami choroby, ktorá sužuje posledné mesiace ľudí na celom svete, bojuje už vyše mesiac a pol. Stav sa mu zlepšuje len veľmi pomaly. Zadýcha a unaví sa pri každej menšej námahe.

 

„Potenciál na oživenie pľúc tam ale vraj je. Čiže trénujem dychovými cvičeniami, postupne sa ich snažím rozťahovať. Ale bude to limitované, takže uvidíme, kam ma to pustí. Nové pľúca to už nebudú. Nebude to už nikdy to, čo predtým. Ale prognóza na zlepšenie tam je, keďže pľúca sa dokážu čiastočne zregenerovať,“ začal svoje rozprávanie pozitívne a s úsmevom napriek tomu, že ho aj počas rozhovoru ešte často vyrušil dusivý kašeľ. „Keď začnem rýchlejšie dýchať či rozprávať, hneď kašlem. A vraj sa toho tak skoro nezbavím. Pľúca sú zdevastované,“ priznáva.

 

 

K tomu priznal aj to, že aj keď nákazu koronavírusom nikdy nepodceňoval, predsa len ho ani vo sne nenapadlo, žeby sa ho ochorenie COVID-19 mohlo takto „dotknúť“. So zdravím totiž nemal roky problémy. Dával si naňho pozor. „Mal som také krátke obdobie, keď som si myslel, že koronavírus bude niečo podobné ako chrípka. A horší vplyv to má na ľudí, ktorí majú nejaké vážne zdravotné problémy, pričom nebezpečné to bude, ak sa tieto veci spoja. Ale ako to udrelo na mňa... Pritom som nebol posledných vyše 15 rokov vôbec chorý. Nevedel som čo je chrípka, či angína. Vždy som sa otužoval a lekár ma videl azda iba vtedy, keď som potreboval nejaké potvrdenie,“ prezradil o svojom zdravotnom stave pred prepuknutím choroby.

 

 

Začalo sa to teplotami, bolesťou hlavy a suchým kašľom. Liekmi sa podarilo teplotu na chvíľu znížiť, ale choroba následne udrela ešte silnejšie. Teplota stúpla na takmer 40 stupňov Celzia a rodina ho spolu s privolanou záchrankou prehovorila, že bude predsa len lepšie ísť do nemocnice.

 

„Bolo to moje šťastie. Lekár sa neskôr vyjadril, že ak by som prišiel o deň neskôr, nemal by som šancu. Na prežitie mi dávali 30 percentnú nádej,“ znejú desivé slová. Potvrdzuje ich aj fakt, že nasledujúcich desať dní strávil na pľúcnej ventilácii v umelom spánku. „Pamätám si len prvý deň ako ma zobrali na interné oddelenie, neskôr na Covid JIS, kde mi mal pomáhať dýchať prístroj, no dychom som sa s ním nedokázal zladiť. Mal som pocit, že ja pomáham prístroju a nie on mne. Stále som sa dusil. Takto som sa trápil celú noc. Potom si už nepamätám nič,“ skonštatoval.

 

 

Skončil zaintubovaný na Covid anesteticko-resuscitačnom oddelení (ARO) prešovskej fakultnej nemocnice. „Nevedel som o ničom, to ale neznamenalo, že som v mysli nereagoval. Mal som rôzne halucinácie a nočné mory. Nerozoznával som, čo je skutočnosť. Bolo to nesmierne živé, desivé a deprimujúce. Museli mi dávať aj lieky na srdce, ktoré dostávalo zabrať,“ opisuje ďalšie zážitky, ktoré by neprial ani nepriateľovi.

 

„Som rád, že som sa týchto pocitov dokázal zbaviť,“ dodal s úľavou. Aj rodine sa uľavilo najmä potom, keď po odpojení od prístrojov dokázal sám dýchať. „Keď videl primár na CT prístroji moje pľúca, vraj nechápal s čím dýcham,“ spomína si na pobyt v nemocnici, kde napokon strávil vyše tri týždne.

 

 

Za normálnych okolností by v nej pobudol aj dlhšie, ale situácia s ochorením sa celkovo začala zhoršovať. Pribúdali pacienti, ale i nakazení lekári. A tí, ktorí ostali usúdili, že bezpečnejšie bude regenerovať v domácom prostredí. „Ešte nič nie je vyhraté, ale z najhoršieho ste vonku,“ s týmto odkazom ho lekári poslali domov, aby sa čím skôr postavil na nohy. To však nebolo také jednoduché.

 

Prvé dni nezvládal bez pomoci sebaobslužné práce. Dlhým ležaním svalstvo značne ochablo. „Nevládal som ani posúvať nohy po zemi. Mal som pocit, že každá noha má sto kíl. Pomáhať na WC, alebo v sprche, mi musela manželka. Po týždni som už zvládol aspoň to. Doteraz som sa ale neodvážil vyjsť von,“ priznal.

 

Pridali sa ďalšie problémy, úbytok kíl tak skôr bonusom

 

Zároveň dodal, že choroba nepostihla len pľúca, ale pridružili sa aj sekundárne problémy. Úplne zmenené chute sú tým najmenším. Väčšie mu spôsobovala bolesť v úpone na ľavom ramene, ktorý sa ale podarilo cvičením zmierniť. Na pravej ruke má ale ešte stále stŕpnuté prsty, ktoré si necíti.

 

„Je to ako keď sa v zime guľuješ bez rukavíc a potom prídeš do izby a rozmŕza ti ruka. Je to také bolestivé pichanie. To sa zatiaľ nelepší a preto mám problém čokoľvek udržať v ruke.“ Nie je isté, či sa časom nepridružia aj ďalšie problémy. Napríklad so srdcom. „Jediným pozitívom je, že som zhodil 15 kíl. Mal som taký plán. Aj keď je pravda, že som ho chcel dosiahnuť cvičením a nie takto,“ dodal už s úsmevom a náznakom pre neho typického optimizmu, ktorý ho neopúšťa ani v týchto chvíľach.

 

 

Napriek všetkému totiž verí, že sa veci na dobré obrátia. Aj keď si uvedomuje, že to bude ešte dlhá cesta. „Chce to čas, pomaly krôčik po krôčiku to príde. Len treba byť trpezlivý. Táto rehabilitácia je beh na dlhú trať. Zrejme ma čakajú aj nejaké liečenia a vyšetrenia. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť,“ hovorí.

 

Čo mu ale robí vrásky na čele, to sú reakcie mnohých ľudí a ich zľahčovanie, či dokonca popieranie vážnosti ochorenia. „Niekedy mám pocit, že to ľudia pochopia až vtedy, keď to zažijú na vlastnej koži,“ priznáva. Práve preto sa aj po porade s rodinou, odhodlal o tom, čo prežil, prehovoriť. „Chvíľu som mal pocit, že načo... Ale potom som debatoval s rodinou a zhodli sme sa, že možno to niektorým ľuďom predsa len otvorí oči a pochopia vážnosť situácie. Aj keby ich bolo len pár, stojí to zato," dal na radu blízkych.

 

 

V ťažkých chvíľach mu totiž práve rodina bola tou najväčšou oporou. Aj keď aj najbližší to nemali ľahké a trpeli tiež. „Syn mi po mojom príchode domov povedal: ´Strašne sme sa o teba báli. Keď mi lekári vraveli aké sú prognózy a aké ti dávali šance, som rád, že tu dnes stojíš na vlastných nohách a môžeš dýchať´,“ spomína na náročné obdobie.

 

Podporu pritom pociťoval aj od množstva kamarátov a ľudí za múrmi nemocnice. A to napriek tomu, že na jednotke intenzívnej starostlivosti pri sebe nemohol mať telefón. „Kontakt s rodinou, ale aj všetkými, ktorí sa zaujímali o môj stav a nechávali ma pozdraviť, zabezpečoval zdravotnícky personál. Stále ku mne chodili a tlmočili mi odkazy, za ktoré som veľmi rád. Dodávali mi silu. Chcem sa za to veľmi poďakovať,“ zdôraznil.

 

 

Na záver už dodáva iba jedno. "Ďakujem Bohu, že mi dal druhú šancu na život." Chce taktiež poďakovať lekárom a zdravotným sestrám, v prešovskej nemocnici. „Som im nesmierne vďačný, lebo som presvedčený, že urobili veľký kus práce a robili to, čo v daných podmienkach mohli. Videl som ich takmer mesiac ako pracovali, ako sa snažili. Niektorí tam boli tak často, až som sa ich pýtal, kedy si stihli oddýchnuť. Patrí im veľká poklona a vďaka. Zvlášť pred tými, ktorí sú na Covid-ARO a Covid-JIS, ktorí pracujú hodiny v kuse v skafandroch, maskách a okuliaroch za prísnych obmedzení. Robiť takého služby, klobúk dole. Som im nesmierne vďačný za prácu, ktorú tam odvádzajú pri tom množstve pacientov,“ dodal na záver s tým, že sa s rodinou posnaží nájsť formu, ako im dodatočne poďakovať.