Boj o život
Boj
o život. Desať dní v umelom spánku. Obojstranný ťažký
zápal pľúc. Dýchanie pomocou prístroja. Postupný a iba pomalý
návrat do bežného života. Takto veľmi stručne by sa dalo
charakterizovať posledných pár týždňov maséra tímu Tatrana Prešov – Jána Bileka. Dôvodom je ochorenie COVID-19.
Nové
pľúca to už nikdy nebudú
Má
58 rokov, dvadsať z nich sa venoval profesionálnemu tancu.
Za posledných päť rokov precestoval s prešovskými
hádzanármi Európu krížom-krážom. V pozícii maséra tímu sa staral nielen o svaly hádzanárov, ale aj o dobrú
náladu. Tá ho neopúšťa ani teraz, no jeho svaly aktuálne zatiaľ
ešte plne spolupracovať nechcú. Prekonal totiž ťažký
obojstranný zápal pľúc spôsobený ochorením COVID-19.
S následkami choroby, ktorá sužuje posledné mesiace ľudí
na celom svete, bojuje už vyše mesiac a pol. Stav sa mu
zlepšuje len veľmi pomaly. Zadýcha a unaví sa pri každej
menšej námahe.
„Potenciál na oživenie pľúc tam ale
vraj je. Čiže trénujem dychovými cvičeniami, postupne sa ich
snažím rozťahovať. Ale bude to limitované, takže uvidíme, kam
ma to pustí. Nové pľúca to už nebudú. Nebude to už nikdy to,
čo predtým. Ale prognóza na zlepšenie tam je, keďže pľúca sa
dokážu čiastočne zregenerovať,“ začal svoje
rozprávanie pozitívne a s úsmevom napriek tomu, že ho
aj počas rozhovoru ešte často vyrušil dusivý kašeľ. „Keď
začnem rýchlejšie dýchať či rozprávať, hneď kašlem. A vraj
sa toho tak skoro nezbavím. Pľúca sú zdevastované,“ priznáva.
Chorý
nebol vyše 15 rokov
K tomu
priznal aj to, že aj keď nákazu koronavírusom nikdy nepodceňoval,
predsa len ho ani vo sne nenapadlo, žeby sa ho ochorenie COVID-19
mohlo takto „dotknúť“. So zdravím totiž nemal roky problémy.
Dával si naňho pozor. „Mal som také krátke obdobie, keď som
si myslel, že koronavírus bude niečo podobné ako chrípka.
A horší vplyv to má na ľudí, ktorí majú nejaké vážne
zdravotné problémy, pričom nebezpečné to bude, ak sa tieto
veci spoja. Ale ako to udrelo na mňa... Pritom som nebol posledných
vyše 15 rokov vôbec chorý. Nevedel som čo je chrípka, či
angína. Vždy som sa otužoval a lekár ma videl azda iba
vtedy, keď som potreboval nejaké potvrdenie,“ prezradil
o svojom zdravotnom stave pred prepuknutím choroby.
Nádej
na prežitie? 30 percent
Začalo
sa to teplotami, bolesťou hlavy a suchým kašľom. Liekmi sa
podarilo teplotu na chvíľu znížiť, ale choroba následne udrela
ešte silnejšie. Teplota stúpla na takmer 40 stupňov Celzia
a rodina ho spolu s privolanou záchrankou prehovorila, že
bude predsa len lepšie ísť do nemocnice.
„Bolo to moje
šťastie. Lekár sa neskôr vyjadril, že ak by som prišiel o deň
neskôr, nemal by som šancu. Na prežitie mi dávali 30 percentnú
nádej,“ znejú desivé slová. Potvrdzuje ich aj fakt, že
nasledujúcich desať dní strávil na pľúcnej ventilácii v umelom
spánku. „Pamätám si len prvý deň ako ma zobrali na
interné oddelenie, neskôr na Covid JIS, kde mi mal pomáhať dýchať
prístroj, no dychom som sa s ním nedokázal zladiť. Mal som
pocit, že ja pomáham prístroju a nie on mne. Stále som sa
dusil. Takto som sa trápil celú noc. Potom si už nepamätám
nič,“ skonštatoval.
Halucinácie
a nočné mory
Skončil
zaintubovaný na Covid anesteticko-resuscitačnom oddelení (ARO)
prešovskej fakultnej nemocnice. „Nevedel som o ničom,
to ale neznamenalo, že som v mysli nereagoval. Mal som rôzne
halucinácie a nočné mory. Nerozoznával som, čo je
skutočnosť. Bolo to nesmierne živé, desivé a deprimujúce.
Museli mi dávať aj lieky na srdce, ktoré dostávalo
zabrať,“ opisuje ďalšie zážitky, ktoré by neprial
ani nepriateľovi.
„Som rád, že som sa týchto pocitov dokázal
zbaviť,“ dodal s úľavou. Aj rodine sa uľavilo
najmä potom, keď po odpojení od prístrojov dokázal sám
dýchať. „Keď videl primár na CT prístroji moje pľúca,
vraj nechápal s čím dýcham,“ spomína si na pobyt
v nemocnici, kde napokon strávil vyše tri týždne.
Vonku
z najhoršieho
Za
normálnych okolností by v nej pobudol aj dlhšie, ale situácia
s ochorením sa celkovo začala zhoršovať. Pribúdali
pacienti, ale i nakazení lekári. A tí, ktorí ostali
usúdili, že bezpečnejšie bude regenerovať v domácom
prostredí. „Ešte nič nie je vyhraté, ale z najhoršieho
ste vonku,“ s týmto odkazom ho lekári poslali
domov, aby sa čím skôr postavil na nohy. To však nebolo také
jednoduché.
Prvé dni nezvládal bez pomoci sebaobslužné práce.
Dlhým ležaním svalstvo značne ochablo. „Nevládal
som ani posúvať nohy po zemi. Mal som pocit, že každá noha má
sto kíl. Pomáhať na WC, alebo v sprche, mi musela manželka.
Po týždni som už zvládol aspoň to. Doteraz som sa ale neodvážil
vyjsť von,“ priznal.
Pridali
sa ďalšie problémy, úbytok kíl tak skôr bonusom
Zároveň
dodal, že choroba nepostihla len pľúca, ale pridružili sa aj
sekundárne problémy. Úplne zmenené chute sú tým najmenším.
Väčšie mu spôsobovala bolesť v úpone na ľavom ramene,
ktorý sa ale podarilo cvičením zmierniť. Na pravej ruke má ale
ešte stále stŕpnuté prsty, ktoré si necíti.
„Je to
ako keď sa v zime guľuješ bez rukavíc a potom prídeš
do izby a rozmŕza ti ruka. Je to také bolestivé pichanie. To sa
zatiaľ nelepší a preto mám problém čokoľvek udržať v
ruke.“ Nie je isté, či sa časom nepridružia aj ďalšie
problémy. Napríklad so srdcom. „Jediným pozitívom je,
že som zhodil 15 kíl. Mal som taký plán. Aj keď je pravda, že
som ho chcel dosiahnuť cvičením a nie takto,“ dodal
už s úsmevom a náznakom pre neho typického optimizmu,
ktorý ho neopúšťa ani v týchto chvíľach.
Rehabilitácia
je beh na dlhú trať
Napriek
všetkému totiž verí, že sa veci na dobré obrátia. Aj keď si
uvedomuje, že to bude ešte dlhá cesta. „Chce to čas,
pomaly krôčik po krôčiku to príde. Len treba byť trpezlivý.
Táto rehabilitácia je beh na dlhú trať. Zrejme ma čakajú aj
nejaké liečenia a vyšetrenia. Uvidíme, čo prinesie
budúcnosť,“ hovorí.
Čo mu ale robí vrásky na čele,
to sú reakcie mnohých ľudí a ich zľahčovanie, či dokonca
popieranie vážnosti ochorenia. „Niekedy mám pocit, že
to ľudia pochopia až vtedy, keď to zažijú na vlastnej
koži,“ priznáva. Práve preto sa aj po porade
s rodinou, odhodlal o tom, čo prežil, prehovoriť. „Chvíľu
som mal pocit, že načo... Ale potom som debatoval s rodinou
a zhodli sme sa, že možno to niektorým ľuďom predsa len
otvorí oči a pochopia vážnosť situácie. Aj keby ich bolo
len pár, stojí to zato," dal na radu blízkych.
Rodina
najväčšou oporou
V ťažkých
chvíľach mu totiž práve rodina bola tou najväčšou oporou. Aj
keď aj najbližší to nemali ľahké a trpeli tiež. „Syn
mi po mojom príchode domov povedal: ´Strašne sme sa o teba báli.
Keď mi lekári vraveli aké sú prognózy a aké ti dávali šance,
som rád, že tu dnes stojíš na vlastných nohách a môžeš
dýchať´,“ spomína na náročné obdobie.
Podporu
pritom pociťoval aj od množstva kamarátov a ľudí za múrmi
nemocnice. A to napriek tomu, že na jednotke intenzívnej
starostlivosti pri sebe nemohol mať telefón. „Kontakt
s rodinou, ale aj všetkými, ktorí sa zaujímali o môj
stav a nechávali ma pozdraviť, zabezpečoval zdravotnícky
personál. Stále ku mne chodili a tlmočili mi odkazy, za ktoré
som veľmi rád. Dodávali mi silu. Chcem sa za to veľmi
poďakovať,“ zdôraznil.
Vďaka
Bohu a zdravotníkom za druhú šancu na život
Na
záver už dodáva iba jedno. "Ďakujem Bohu, že mi dal
druhú šancu na život." Chce taktiež poďakovať
lekárom a zdravotným sestrám, v prešovskej
nemocnici. „Som im nesmierne vďačný, lebo som
presvedčený, že urobili veľký kus práce a robili to, čo
v daných podmienkach mohli. Videl som ich takmer mesiac ako
pracovali, ako sa snažili. Niektorí tam boli tak často, až som sa
ich pýtal, kedy si stihli oddýchnuť. Patrí im veľká poklona a
vďaka. Zvlášť pred tými, ktorí sú na Covid-ARO a Covid-JIS,
ktorí pracujú hodiny v kuse v skafandroch, maskách
a okuliaroch za prísnych obmedzení. Robiť takého služby,
klobúk dole. Som im nesmierne vďačný za prácu, ktorú tam
odvádzajú pri tom množstve pacientov,“ dodal na záver
s tým, že sa s rodinou posnaží nájsť formu, ako
im dodatočne poďakovať.
(19:00, I. Kriššák, tatranpresov.sk)