Z pekárne k najlepším slovenským fotografom – Pavol Delej ako ho (ne)poznáte
8213x
11. December 2020
Portréty sa dajú zopakovať, ale reportáž dáva len
jednu šancu
Okrem fotografovania miluje aj cestovanie
Jeho profesijný rukopis dnes identifikujete za krátku chvíľu. Či už ste si
ešte v čase bez korony vychutnávali kávu v jednej
z bardejovských kaviarní a popritom obdivovali cestovateľskú reportáž
na fotopapieri, alebo len tak rolujete svadobnými portfóliami na sociálnych
sieťach. Bardejovčan Pavol Delej zhmotňuje emócie do vizuálnej podoby už vyše jednej
dekády, no stále sa vyskytnú momenty, ktoré ho vedia prekvapiť.
O tom, čo miluje, čo robil v „predfoťákových“ časoch, ako ho zasiahla
pandémia, ale aj čo ho vie najviac potešiť a iritovať, sa dozviete
v dnešnom rozhovore.
Dajme na chvíľu bokom aktuálnu
pandemickú situáciu a predstavme si, že by sme v tomto momente
chodili po uliciach bez rúšok, stretávali sa na svadobných hostinách i v mestských
podnikoch. Čo by Vás pravdepodobne teraz čakalo?
Ak by som dal všetko bokom, tak by sa
asi zmenilo len to, že by som fotil svadby v plnom prúde. Pre mňa je
celkovo najkrajšia na organizovanie svadieb a samotné fotenie práve jeseň.
Ja osobne som mal kalendár plný, avšak všetko sa preložilo alebo to boli len
veľmi maličké svadby, ktoré som fotil. Niektoré sa úplne zrušili, keďže nevesty
už nemali veľmi trpezlivosť riešiť všetko okolo svadby znovu a znovu. Momentálne
fotím rôzne iné fotenia, ktoré ma zamestnávajú viac než dosť. Takže keď
nefotím, tak nad fotkami sedím.
Kedy ste sa dostali do bodu,
v ktorom ste si uvedomili, že fotografovanie bude Vaším chlebíkom?
No, úprimne – nikdy som to neplánoval.
Fotiť ma bavilo odmala, fotil som ešte aj na film, ale boli to skôr krajinky
a taká tá cestovateľská fotografia, keďže cestovanie je moja veľká láska.
Taký prvý moment prišiel asi pred desiatimi rokmi, kedy som ešte žil
v Anglicku. Vtedy som pracoval v pekárni, kde som kolegom predával
obrazy mojich krajinkárskych fotografií, ktoré som nafotil kadiaľ-tadiaľ po
Anglicku, Škótsku a Wales. Prišiel za mnou kolega, že chce, aby som
nafotil rodinku. Veľmi som sa do toho nemal, pretože som nikdy niečo také nefotil,
ale prehovoril ma.
Fotky sa im páčili, kolega mi za ne chcel zaplatiť, čo bol
pre mňa v tom období šok, keďže som si nemyslel, že by mi niekto za pár
fotografií chcel platiť.
Tak som sa o to začal viac
zaujímať, študovať to a zistil som, že ten trh tu naozaj je – avšak
v tom období ešte nebol taký, aký je dnes. Absolvoval som pár workshopov
u skvelých svetových fotografov v Londýne, Amsterdame, nafotil som
pár svadieb zadarmo a potom to už išlo v podstate samo. Len som robil
to, čo ma baví, čo mám naozaj rád a vlastne to robím dodnes.
„Milujem
fotografiu, fotiť asi neprestanem nikdy. Ale to, ako dlho sa tým budem živiť,
ukáže čas.“
Čím by bol Pavol Delej, ak by nebol
fotografom?
Fúha, to je dnes veľmi ťažko povedať,
keďže si svoj život bez fotografovania neviem predstaviť. Možno pekárom na predmestí Manchestru
(smiech). Ale je pravda, že veľakrát premýšľam, čo by som robil, keby toto
všetko skončilo. Táto pandémia ma prinútila nad tým premýšľať ešte viac. Ale tak,
ako som si myslel, že to nepôjde, tak to bolo naozaj dobré. Fotil som veľa
iných vecí. Dnes žijeme digitálnu dobu, dobu sociálnych sietí a internetu
a myslím si, že fotografie sú vo všetkých smeroch dôležitejšie ako nikdy
predtým. Asi by som dnes ostal v tejto sfére, a to aj keby som už
nefotil.
Máte nejakú špeciálnu príhodu
z fotenia, na ktorú si dokážete spomenúť aj po čase a vyčarí Vám
úsmev na tvári?
Tak príhod je za desať rokov fotenia
svadieb naozaj veľa a tento rozhovor by na to asi nestačil. Ale spomeniem
takú jednu z Bardejova. Bolo to pár rokov dozadu a vtedy dostali
novomanželia do daru živého barana. Priniesli ho v klietke zbúchanej
z konárov a dali ho mladým pred polnocou. Na svadbe bolo veľa ľudí,
všetci ho obdivovali. No ten baran sa zľakol, rozkopal klietku a začal
behať po sále. Družbovia ho začali naháňať a nemohli ho chytiť, baran
narážal do stolov a všade tratil svoje bobky (smiech). Tak si asi viete predstaviť
túto situáciu. Nakoniec ho chytili a pásol sa pri sále až do rána.
Dostali ste sa niekedy do situácie,
kedy ste chceli fotenie zabaliť?
Do takejto situácie som sa nedostal, milujem fotografiu, fotiť asi
neprestanem nikdy. Ale to, ako dlho sa tým budem živiť, ukáže čas. Zatiaľ
vládzem a stále ma to baví. Raz som však bol v situácii, kedy som
z fotenia odišiel. Som veľmi trpezlivý človek, ale v ten deň prišiel
dokonca ženích v trochu lepšej nálade, ako by sa žiadalo – s fľašou
vína v ruke, a to fotenie celé bojkotoval, miestami bol aj nepríjemný.
Tak som to ukončil.
„Sú
situácie, kedy sa cítim nepríjemne, ale dokážem sa na to povzniesť
a odovzdať zo seba to potrebné pre dobrú fotografiu.“
Vo Vašej tvorbe dominuje svadobná
fotografia. A keďže najlepším učiteľom sú práve skúsenosti – čo považujete
za najťažšie v kategórii svadobných záberov?
Nepovedal by som, že najťažšie, ale najdôležitejšie je pre mňa byť
v správnom čase na správnom mieste. Väčšina okamihov sa už opakovať nebude
a je veľmi dôležité ich zachytiť. A to nie len tak „cvaknúť od
brucha“, ale ten záber musí dávať zmysel, mala by z neho ísť emócia danej
situácie, ktorá sa vynorí zakaždým, keď sa na tú fotografiu novomanželia pozrú.
Portréty sa dajú zopakovať, dá sa to vyšperkovať, ale samotná reportáž nám dáva
len jednu šancu.
Ak by ste si mohli ešte splniť nejaký
fotografický sen, pokojne aj celosvetových rozmerov – aký by to bol?
Asi by to bola
svadba v Indii. Pre mňa je India asi najfotogenickejšia krajina vôbec. Strávil
som tam čas a trochu pocestoval aj pofotil. Je tak rozmanitá, že človek
nevie, čo ho čaká za rohom a čo skôr odfotí. No a keď pandémia
dovolí, tak sa mi ten sen možno budúci rok aj splní.
India a Nepál, ale veľmi sa mi
páčili aj Kambodža a Maroko.
Čo Vás vie pri fotení najviac potešiť,
čo naopak vytočiť?
Sú to asi reakcie ľudí na fotografie,
ktoré spolu spravíme. Veľakrát im nejaké ukážem už priamo na fotení. Avšak tiež
sú to osobnosti ľudí a ich príbehy, ktoré spoznávam popri foteniach. Mnoho
ráz ide o naozaj úsmevné a nezabudnuteľné stretnutia, z ktorých
veľa prerástlo aj do kamarátstiev.
No a vytočiť ma dokáže hlavne
povýšeneckosť ľudí. Nemám rád, keď sa niekto nad niekoho povyšuje a správa
sa, akoby mu patril celý svet. Ale za tie roky som stretol naozaj veľa ľudí
a nejak som sa s tým naučil fungovať. Sú situácie, kedy sa cítim
nepríjemne, ale dokážem sa na to povzniesť a odovzdať zo seba to potrebné
pre dobrú fotografiu.
Na ktorý záber, prípadne sériu
fotografií ste najviac hrdý?
Veľmi ťažko povedať, keďže každý rok
mi dal viacero takýchto záberov. Sú to najmä detské portréty, ktoré som fotil
po krajinách Ázie, tie mi visia momentálne v bardejovskej kaviarni
Chianti. Tiež sú to portréty Sadhuov z Indie. No a samozrejme je to
kopec svadobných fotiek, ktoré som spravil – či už u nás, alebo niekde
v Európe.
Prvá vec, ktorú zrealizujete po
uvoľnení opatrení?
Pôjdem si s kamarátmi zahrať
futbal a tak do krčmy na pivo.
Redakcia
Ahoj Bardejov ďakuje za rozhovor a želá veľa úspechov!