Z pekárne k najlepším slovenským fotografom – Pavol Delej ako ho (ne)poznáte

 

 

O tom, čo miluje, čo robil v „predfoťákových“ časoch, ako ho zasiahla pandémia, ale aj čo ho vie najviac potešiť a iritovať, sa dozviete v dnešnom rozhovore.

 

 

Ak by som dal všetko bokom, tak by sa asi zmenilo len to, že by som fotil svadby v plnom prúde. Pre mňa je celkovo najkrajšia na organizovanie svadieb a samotné fotenie práve jeseň. Ja osobne som mal kalendár plný, avšak všetko sa preložilo alebo to boli len veľmi maličké svadby, ktoré som fotil. Niektoré sa úplne zrušili, keďže nevesty už nemali veľmi trpezlivosť riešiť všetko okolo svadby znovu a znovu. Momentálne fotím rôzne iné fotenia, ktoré ma zamestnávajú viac než dosť. Takže keď nefotím, tak nad fotkami sedím.

 

 

No, úprimne – nikdy som to neplánoval. Fotiť ma bavilo odmala, fotil som ešte aj na film, ale boli to skôr krajinky a taká tá cestovateľská fotografia, keďže cestovanie je moja veľká láska. Taký prvý moment prišiel asi pred desiatimi rokmi, kedy som ešte žil v Anglicku. Vtedy som pracoval v pekárni, kde som kolegom predával obrazy mojich krajinkárskych fotografií, ktoré som nafotil kadiaľ-tadiaľ po Anglicku, Škótsku a Wales. Prišiel za mnou kolega, že chce, aby som nafotil rodinku. Veľmi som sa do toho nemal, pretože som nikdy niečo také nefotil, ale prehovoril ma.

 

 

Fotky sa im páčili, kolega mi za ne chcel zaplatiť, čo bol pre mňa v tom období šok, keďže som si nemyslel, že by mi niekto za pár fotografií chcel platiť. Tak som sa o to začal viac zaujímať, študovať to a zistil som, že ten trh tu naozaj je – avšak v tom období ešte nebol taký, aký je dnes. Absolvoval som pár workshopov u skvelých svetových fotografov v Londýne, Amsterdame, nafotil som pár svadieb zadarmo a potom to už išlo v podstate samo. Len som robil to, čo ma baví, čo mám naozaj rád a vlastne to robím dodnes.

 

 

 

Fúha, to je dnes veľmi ťažko povedať, keďže si svoj život bez fotografovania neviem predstaviť. Možno pekárom na predmestí Manchestru (smiech). Ale je pravda, že veľakrát premýšľam, čo by som robil, keby toto všetko skončilo. Táto pandémia ma prinútila nad tým premýšľať ešte viac. Ale tak, ako som si myslel, že to nepôjde, tak to bolo naozaj dobré. Fotil som veľa iných vecí. Dnes žijeme digitálnu dobu, dobu sociálnych sietí a internetu a myslím si, že fotografie sú vo všetkých smeroch dôležitejšie ako nikdy predtým. Asi by som dnes ostal v tejto sfére, a to aj keby som už nefotil.

 

 

 

 

Tak príhod je za desať rokov fotenia svadieb naozaj veľa a tento rozhovor by na to asi nestačil. Ale spomeniem takú jednu z Bardejova. Bolo to pár rokov dozadu a vtedy dostali novomanželia do daru živého barana. Priniesli ho v klietke zbúchanej z konárov a dali ho mladým pred polnocou. Na svadbe bolo veľa ľudí, všetci ho obdivovali. No ten baran sa zľakol, rozkopal klietku a začal behať po sále. Družbovia ho začali naháňať a nemohli ho chytiť, baran narážal do stolov a všade tratil svoje bobky (smiech). Tak si asi viete predstaviť túto situáciu. Nakoniec ho chytili a pásol sa pri sále až do rána.

 

 

Do takejto situácie som sa nedostal, milujem fotografiu, fotiť asi neprestanem nikdy. Ale to, ako dlho sa tým budem živiť, ukáže čas. Zatiaľ vládzem a stále ma to baví. Raz som však bol v situácii, kedy som z fotenia odišiel. Som veľmi trpezlivý človek, ale v ten deň prišiel dokonca ženích v trochu lepšej nálade, ako by sa žiadalo – s fľašou vína v ruke, a to fotenie celé bojkotoval, miestami bol aj nepríjemný. Tak som to ukončil.

 

 

 

Nepovedal by som, že najťažšie, ale najdôležitejšie je pre mňa byť v správnom čase na správnom mieste. Väčšina okamihov sa už opakovať nebude a je veľmi dôležité ich zachytiť. A to nie len tak „cvaknúť od brucha“, ale ten záber musí dávať zmysel, mala by z neho ísť emócia danej situácie, ktorá sa vynorí zakaždým, keď sa na tú fotografiu novomanželia pozrú. Portréty sa dajú zopakovať, dá sa to vyšperkovať, ale samotná reportáž nám dáva len jednu šancu.

 

 

 

Ak by ste si mohli ešte splniť nejaký fotografický sen, pokojne aj celosvetových rozmerov – aký by to bol?

 

Asi by to bola svadba v Indii. Pre mňa je India asi najfotogenickejšia krajina vôbec. Strávil som tam čas a trochu pocestoval aj pofotil. Je tak rozmanitá, že človek nevie, čo ho čaká za rohom a čo skôr odfotí. No a keď pandémia dovolí, tak sa mi ten sen možno budúci rok aj splní.

 

 

India a Nepál, ale veľmi sa mi páčili aj Kambodža a Maroko.

 

 

Sú to asi reakcie ľudí na fotografie, ktoré spolu spravíme. Veľakrát im nejaké ukážem už priamo na fotení. Avšak tiež sú to osobnosti ľudí a ich príbehy, ktoré spoznávam popri foteniach. Mnoho ráz ide o naozaj úsmevné a nezabudnuteľné stretnutia, z ktorých veľa prerástlo aj do kamarátstiev.

 

No a vytočiť ma dokáže hlavne povýšeneckosť ľudí. Nemám rád, keď sa niekto nad niekoho povyšuje a správa sa, akoby mu patril celý svet. Ale za tie roky som stretol naozaj veľa ľudí a nejak som sa s tým naučil fungovať. Sú situácie, kedy sa cítim nepríjemne, ale dokážem sa na to povzniesť a odovzdať zo seba to potrebné pre dobrú fotografiu. 

 

 

 

 

Veľmi ťažko povedať, keďže každý rok mi dal viacero takýchto záberov. Sú to najmä detské portréty, ktoré som fotil po krajinách Ázie, tie mi visia momentálne v bardejovskej kaviarni Chianti. Tiež sú to portréty Sadhuov z Indie. No a samozrejme je to kopec svadobných fotiek, ktoré som spravil – či už u nás, alebo niekde v Európe.

 

 

Pôjdem si s kamarátmi zahrať futbal a tak do krčmy na pivo.