Bardejovská saleziánska stálica oslavuje životné jubileum

 

 

Don Alojz Ondrejka sa narodil 27. januára 1931 v Novákoch. Svoje detstvo a obdobie dospievania opísal aj vo svojom spomienkovom životopise, ktorého úryvky odzneli aj na nedeľnej oslavnej svätej omši 24. januára 2021 vo Farskom kostole Svätej rodiny na sídlisku Vinbarg.

 

„Od prvého svätého prijímania som často aj miništroval a babka sa často preriekli, že veď z Lojzka bude farárko, keď sme sa občas s kamarátmi hrali na slúženie omše. Časté opakovanie babkinho sa mi pomaly aj pozdávalo. A keď sa ma raz spýtal kamarát, čo študoval u saleziánov v Šaštíne, či by som nešiel s ním, ani som neodporoval. On vec hneď zariadil. Takže ma pozvali na pohovor a prijali za saleziánskeho chovanca. Babka síce mysleli, že idem k verbistom do Štiavnika, ale podobnosť mien obcí, kde sa nachádzali oba ašpirantáty, sú na príčine, že namiesto verbistu som sa stal saleziánom," uviedol Don Luigi.

 

V roku 1947 Don Alojz Ondrejka vstúpil do noviciátu saleziánov v Hronskom Beňadiku a 16. augusta 1948 zložil svoje prvé rehoľné sľuby.

 

 

Po prijatí (proti)cirkevných zákonov v roku 1949 sa jedným z najradikálnejších opatrení stala násilná likvidácia mužských a ženských kláštorov, ku ktorej komunistický režim pristúpil v roku 1950.

 

Z trinásteho na štrnásteho apríla 1950 boli všetky rehoľné domy zrušené. Do dejín táto akcia vošla pod názvom Akcia K (13. apríl 1950, likvidácia mužských kláštorov) a Akcia R (29. august 1950, likvidácia ženských kláštorov). Rehoľníkov spolu s Donom Luigim presunuli do Podolínca, kde ich bolo vyše 600. Nachádzali sa tam všetky rehole, ktoré vtedy na Slovensku pôsobili.

 

V roku 1950 nebolo možné myslieť na nejaké vycestovanie, jediný spôsob bol útek za hranice. Na sklonku roka 1951 Don Luigi tajne odišiel do zahraničia, kde pokračoval vo svojej príprave na kňazstvo. Aj keď mal možnosť študovať na univerzite v Bratislave, išlo o profánne štúdium. No Don Luigi chcel splniť svoj vytúžený cieľ a študovať za kňaza.

 

„Prechod za hranice bol predmetom mojej fantázie. Ale bohužiaľ nikdy som si vec seriózne nepremyslel. Ani dopad odchodu na súrodencov, rodinu, ale aj na mňa samého, tak v prípade úspechu či neúspechu pri úteku. A možno to bolo lepšie takto, lebo by som sa nebol pre to nikdy rozhodol.

 

Ako vo sne som sa cítil, keď mi spolubrat Štefo oznámil jedno decembrové odpoludnie, že predstavený mi odporúča, že ak chcem emigrovať, aby som večerným vlakom cestoval s ním do Šaštína. Stačil som to povedať len bratovi, čo študoval v Bratislave. Brat sa zhrozil, ale nechcel ma odrádzať. Iba vyzul svoje topánky a dal mi ich. Lebo s mojimi potrhanými ma nechcel pustiť do sveta. Neviem, čo sme si povedali na rozlúčku, lebo som bol príliš rozrušený na to, aby som si uvedomil celú realitu,“ dodal Don Luigi.

 

 Pozrite si rozhovor s Alojzom Ondrejkom

 

 

Saleziánsku pedagogickú prax vykonával v Ivrei, a v Rebaudengu. V roku 1955 začal teologické štúdiá a po ich ukončení bol v 1. júla 1959 v Ivrei vysvätený za kňaza.

 

Skupina, s ktorou bol Don Alojz Ondrejka vysvätený v Taliansku, napísala list kňazom v Ríme, kde navrhli rozšíriť svoju prácu pre talianske ústavy a misie aj o výchovu mladíkov. Inšpirovali ich životy talianskych saleziánov, ktorí sa takto mladým venovali. Odpoveď sa dostavila, Don Luigi bol zavolaný do Ríma, aby začal pracovať s mladíkmi z utečeneckých rodín. Roky 1959 až 1982 sa zapísali do jeho života ako roky pôsobenia v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Don Luigi tam pôsobil ako vyučujúci, asistent ašpirantov, neskôr aj ako ekonóm domu.

 

Don Luigi nezohral úlohu len pri smerovaní mládeže. Počas totality poslal na Slovensko množstvo publikácii s náboženskou tematikou. Neprípustným materiálom bola v tomto období aj obyčajná detská obrázková Biblia. Posielané knihy mali rôzny osud – odstraňovali ich, zošrotovali ich či ničili iným spôsobom. Veľakrát sa literatúra vracala poštou odosielateľom naspäť.

 

 

Od roku 1982 začal pôsobiť v Bazileji ako misionár pre Slovákov vo Švajčiarsku. Aj tu pokračoval v tajnom posielaní náboženskej literatúry na Slovensko. V roku 1997 sa napokon vrátil na Slovensko, najprv do Bratislavy na Mamateyovu a o rok neskôr sa stal členom komunity v Bardejove, kde dnes sú tri saleziánske pôsobiská – v meste je to kostol svätej Anny, svoju službu vykonávajú aj v mestskej časti Poštárka a zakotvili aj na sídlisku Vinbarg, kde sa Don Luigi rozhodol stráviť svoje dôchodkové roky života.

 

Ak by pandémia povedala svoje posledné slovo, určite by ste ho našli pri účasti na svätých omšiach, pri príležitostnom spovedaní, či pri prechádzke naprieč sídliskovým oratóriom. Vždy s úsmevom a povzbudením duše jemu typickým. Redakcia Ahoj Tv sa aj takýmto spôsobom pripája k blahoželaniu a želá ďalšie slnečné roky plné zdravia a obohacujúcich okamihov.