Igor Čupryna po premiére v slovenskom „repredrese: „Cítil som aj nervozitu“

 

 

Reprezentačný tréner Peter Kukučka brankára Tatrana Prešov pozval na zraz pozval aj so spoluhráčom Tomášom Rečičárom. Tréningový kemp v Bratislave spestrili dva neoficiálne zápasy s maďarskými mládežníkmi. Na prvý oficiálny zápas s dvojkrížom na hrudi si ale ešte Igor Čupryna musí počkať. My sme sa s ním po návrate do Prešova porozprávali.

 

 

Bola to pre mňa dlhá prestávka od reprezentácie. Trochu som si od toho nosiť na sebe reprezentačný dres odvykol. O to viac som sa nevedel dočkať momentu, keď sa tak stane. A čo to pre mňa znamená? Som hrdý, že som dostal pozvánku na zraz a môžem pomôcť v hádzanej celému Slovensku.

 

Trochu si na úvod zaspomínajme a priblížme, čo zmene reprezentačného dresu predchádzalo?

 

Ukrajinu som začal reprezentovať, keď som mal zhruba 18 – 19 rokov. Hral som v jej drese takých 7-8 rokov a od roku 2014 som bol brankárskou jednotkou. Rozhodnutie vymeniť reprezentačný dres mi vnukol počas jedného z tradičných letných plážových turnajov v Prešove „Hlava“ (Rado Antl – bývalý hráč Tatrana a aktuálny asistent slovenskej reprezentácie – pozn. autora).

 

Bola to najprv taká srandička. Podpichol som ho, či už je reprezentačný tréner a že kedy budeme hrať opäť spolu. A zo srandy to potom pokračovalo až do reálnej podoby. Na Ukrajine totiž boli v tom čase v hádzanárskych kruhoch problémy, zmenil sa tréner aj ľudia okolo. A tak som si povedal, že vskutku skúsim niečo druhé. Aj vďaka podpore majiteľa Tatrana, pána Chmeliara a vďaka snahe a pomoci nášho manažéra Milana Lozáka, ktorý zabezpečoval množstvo administratívnych povinností, sa podarilo vybaviť mi slovenské občianstvo. A teraz pokračujem v slovenskej reprezentácii.

 

 

Vedel som o tom a bol som na to pripravený. Mal som informáciu, že žiadna výnimka platiť nebude a nastavil som sa tak aj v hlave. Pravdupovediac, počas toho času som si aj trochu oddýchol. Predsa len bolo náročné stráviť od 18-tich rokov okrem klubových povinností aj polovicu leta, či časť každej dovolenky na sústredeniach a zápasoch. Už sa ale na tieto chvíle opäť teším.

 

 

Prekvapenie to nebolo, aj keď pôvodný plán bol skutočne taký. Zhruba týždeň pred týmto zrazom mi ale volal manažér reprezentácie Zoltán Heister a povedal, že keby bola možnosť, chceli by ma vyskúšať už na tomto zraze. Neviem či to ovplyvnilo aj zranenie Tea Paula, ale ani som to neriešil. Keď mi poslali pozvánku, veľmi rád som prišiel.

 

 

Na zraze bolo veľa mladých hráčov. Niektorí skúsenejší nemohli prísť kvôli korone či zraneniam. Ale po tréningu – dvoch sme veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Atmosféra bola vynikajúca. Chlapci ma prijali veľmi dobre. Nečakal som, že to bude až také. Kolektív bol super vrátane trénerov, manažéra, či maséra. Na izbe som bol s Patrikom Hruščákom a od prvého dňa sme našli spoločnú reč. Škoda len, že kvôli obmedzeniam sme sa pohybovali len na hoteli, v hale a maximálne sme si mohli ísť nakúpiť do obchodu, keďže všetko ostatné bolo zatvorené.

 

Poznáme sa s Michalom a Žerkom z ich pôsobenia tu na Slovensku. Sú mladší odomňa, ale majú svoju kvalitu. Každý z nás sa snaží na sebe pracovať a byť lepší. Aj ako brankári sme dobrý kolektív.

 

 

Tréningy boli zaujímavé a dlhé. Trénovali sme dvakrát dve hodiny. Vyskúšali sme v nich všetko možné. Na začiatok rozcvička, nejaká hra, potom práca s loptami, medicinbalmi, behanie, taktika. Musím ale spomenúť aj to, čo som zažil prvýkrát vo svojej kariére a to, že s nami pracovala aj mentálna trénerka. Robili sme nejaké testy, cvičenia.

 

Padlo to veľmi dobre, aby každý hráč bol nielen fyzicky, ale aj psychicky pripravený. Som presvedčený, že na konci to bude mať pozitívny vplyv. Aj mne to určite pomohlo a teraz viem, ako pracovať aj z psychologickej strany tak, aby to bolo lepšie. Samozrejme ja musím ešte spoznávať aj herné činnosti, napríklad taktiku spolupráce brankára s obranou. Celkovo teda času bolo málo a chceli sme urobiť veľa. Myslím si, že to ale malo svoj výsledok, ktorý sme sa snažili vyskúšať v prípravných zápasoch.

 

 

Áno, tréner mi dal možnosť hrať druhý polčas úvodného zápasu a v druhom zápase som v bráne v prvom polčase začínal. Snažil som sa dať do toho všetko, aj keď stále to môže byť lepšie. Samozrejme som chcel chytať čo najlepšie. Je to pre mňa dôležité aj psychologicky, predsa len to boli prvé zápasy v slovenskej reprezentácii. Priznám sa, že som cítil aj takú minimálnu nervozitu, ktorú už pri zápasoch v drese Tatrana predsa len nepociťujem.

 

 

Hovorili sme o tom a padla reč aj na to, žeby ma tam chcel vidieť. Ale uvidíme čo bude v marci. Dva mesiace sa teraz musím sústrediť predovšetkým na klubové povinnosti. Čaká nás veľmi náročný kalendár a tak sa budem teraz sústrediť na pôsobenie v Tatrane. Určite rád by som si ale v marci a následne v apríli zahral či už proti Maďarom, Španielom, alebo potom aj Chorvátom. Sú to veľmi silné a kvalitné tímy.

 

 

Je to významná udalosť nielen pre všetkých športových fanúšikov, ale pre všetkých ľudí na Slovensku. Samozrejme si v prvom rade želám, aby o rok už neboli také problémy s koronou, ktoré by ľuďom znemožnili prísť priamo na štadión a fandiť hádzanej. Bude to na Slovensku veľký sviatok. Samozrejme by som pri tom bol veľmi rád. Je to pre mňa veľká motivácia. Navyše o cieli posilniť brankársky post smerom k šampionátu sme hovorili už na začiatku, keď som sa rozhodol zmeniť reprezentačný dres. Vedeli sme, že aj s tou trojročnou pauzou ostane ešte čas pripraviť sa s tímom na európsky šampionát. Budem ale musieť podávať dobré výkony v klube a musím byť samozrejme v prvom rade zdravý.

 

 

Uvidíme v akej budeme zostave. Pár chlapcov je zranených, dvoch hráčov máme aj na majstrovstvách sveta. Uvidíme kedy budú všetci pripravení na sto percent. Jasné, že to nebude ľahké, ale na tréningu sa zdalo, že sme dobre fyzicky pripravení. Tak verím, že to premietneme do samotných zápasov.