Kresťania vstupujú do výnimočného týždňa

Skúsme aj my v tomto týždni viac počúvať a menej hovoriť 

 

V pondelok pred Veľkou nocou vstupujeme my, kresťania, do zvláštneho týždňa. Jeho výnimočnosť vyjadrujú aj jeho osobitné pomenovania: Tichý alebo Veľký týždeň. Prečo práve tieto názvy? Aký zmysel má svätiť sviatky tohto týždňa?

 

Pre mňa je táto otázka veľmi dôležitá. Prečo robíme to, čo robíme? Prečo hovoríme to, čo hovoríme? Je jednou z najdôležitejších otázok nášho života. Sprevádza nás od útleho detstva. A myslím si, že by nás mala sprevádzať až do smrti. Keď sa prestaneme pýtať „PREČO?“, keď prestaneme hľadať odpovede na túto zásadnú otázku, s našim životom sa stane čosi zvláštne. Otázka „Prečo?“ totiž hľadá zmysel toho, čo robíme, čo hovoríme alebo čo okolo seba pozorujeme.

 

Ak sa prestaneme pýtať na to, aký zmysel má to, čo robíme, čo okolo seba pozorujeme, hrozí nám, že začneme žiť bez zmyslu života. Alebo že sa začneme podieľať na udalostiach, ktoré nemajú dobrý zmysel, že začneme zdieľať názory iných ľudí, ktoré nemajú dobrý zmysel. Jednoducho povedané, ak nevieme PREČO?, tak môžeme začať žiť nezmyselný život.

 

 

Vráťme sa teda k úvodu. Prečo my, kresťania slávime sviatky Tichého / Veľkého týždňa. Táto otázka v sebe nesie dve roviny. Po prvé, otázka „Prečo slávime Tichý týždeň?“ je otázkou na to, čo výnimočného sa vtedy vlastne stalo, že má zmysel si to pripomínať. A po druhé je to otázka, či to, čo sa vtedy stalo sa nejako osobne dotýka aj nás samých do tej miery, aby sme sa aj my zapojili do slávenia týchto sviatkov.

 

Čo zmysluplné sa stalo počas týchto dní? Tichému týždňu predchádza Kvetná nedeľa. Pripomína príchod Ježiša do Jeruzalema, centra národného, náboženského, politického života vtedajšej židovskej spoločnosti. Už tu, pri Ježišovom vjazde do hlavného mesta, sa objavuje pomenovanie: TICHÝ. Ide o citovanie prorockej predpovede, ktorá hovorí, že raz príde do Jeruzalema kráľ Izraela, príde ako tichý a pokorný, sediac na osliatku.

 

 

Kvetná nedeľa hovorí o zvláštnom kontraste. Ulice Jeruzalema plné rozruchu, spevu, volania na Ježišovu slávu. Ľudia sú vzrušení veľkými očakávaniami podľa svojich predstáv. Naproti tomu objekt ich záujmu, dôvod ich vzrušenia, Ježiš, je tichý, krotký. Ten kontrast vyplýval z toho, že Ježiš vedel, aký zápas Ho čaká, no títo ľudia to nevedeli.

 

 

Oni žili svojimi vlastnými problémami, ktoré považovali za najdôležitejšie. Ježiš však vedel o vážnejších problémoch, ktoré treba riešiť. Oni prvoplánovo spoločne ako národ, riešili útlak Ríma. Potom v menších skupinách riešili svoje antagonistické postoje – zámožní sadukaji udržanie politickej moci, náboženskí horlivci, farizeji, zase svoj morálny vplyv na spoločnosť. Radi by určovali pravidlá a rozhodovali o tom, čo je dobré a čo nie. Bedač riešila svoju biedu, nemravnosť moci atď. atď.

 

Každý napokon riešil to, čo považoval za svoj osobný problém – hlad, postavenie, chudobu. Pritom v skutočnosti najväčším problémom bolo ich vnútorné zlé nastavenie – to, čo Biblia nazýva hriechom. Na prvom mieste to bolo práve sebectvo, či sebastrednosť. Teda práve to, že v absolútnej väčšine hľadeli na svoj momentálny prospech alebo pohodlie a nie na to, čo prospeje väčšine, či všetkým.

 

 

 

 

Aký aktuálny obraz spoločnosti a života až dodnes! Prežívame to intenzívne vyše roka pri zvládaní krízovej situácie v čase pandémie. Akonáhle niekto z nás uprednostní svoje osobné pohľady na vec pred tým, čo je dobré pre všetkých spoločne, v tom okamihu rastie riziko šírenia choroby. A zbytočne zomierajú ďalší ľudia. Že myslieť a konať sebecky je zlé, to platí nielen v osobnej rovine, ale ešte bolestnejšie v rovine politického života.

 

Na uprednostňovanie osobných či straníckych záujmov pred záujmom celej spoločnosti už doplatila vláda. Zostáva nám len dúfať, že nedoplatíme my všetci, ako krajina. Odborníci nám dlhodobo tvrdia, že máme dobré pravidlá, že náš najväčší problém je, že ich nedodržiavame. Iste, lebo vieme, že by bolo dobré... ALE ja, ALE moja rodina, ALE môj podnik..., ALE moja strana...

 

Ako v Jeruzaleme. Ježiš vedel, že ľudia riešia svoje predstavy o živote, o Ježišovej úlohe pri presadzovaní osobných záujmov jednotlivcov. A vedel, že to, čo On prináša, je niečo iné, ako to, čo ľudia od Neho čakajú. Ale čo môžete vysvetľovať rozjarenému davu? Ako si získať pozornosť excitovaných poslucháčov?

 

 

Ježiš teda ide ďalej v tichosti a pokore vediac, že najprv musí urobiť čosi kolosálne veľké, musí prežiť čosi neľudsky ťažké, aby si získal pozornosť ľudí. Musí prežiť poníženie, odmietnutie, nepochopenie, výsmech a napokon musí PREŽIŤ vlastnú smrť. Až tento posledný bod si získa pozornosť davov. Hoci aj to im potrvá ešte päťdesiat dní od vzkriesenia.

 

 

Ježiš vstúpil do mesta, urobil rozruch v chráme, kde narušil „zaužívané zvyky“ a pripomenul ľuďom, že vlastný biznis nemôže byť dôležitejší, ako úcta a pokora pred Bohom. Potom na Zelený štvrtok urobil menší rozruch v kruhu svojich učeníkov, keď zmenil význam tisícročie slávnej paschálnej večere. Vrcholom bol Veľký piatok, kedy ukázal, že zlo dokáže premôcť nie väčším zlom, násilie On premáha nie väčším násilím, ale len a jedine najväčšou láskou.

 

Tak ďaleko v našom svete asi ani nedokážeme dospieť. Aby sme zlo prekonávali len veľkou láskou. Zlo je také drzé, že v jeho konkrétnych prejavoch mu potrebujeme postaviť hranice niekedy aj iným zlom, násilím práce polície či vojska, vyžadovaním a vynucovaním disciplíny a poslušnosti voči autoritám.

 

Ale z dejín sme sa už naučili, že vojna sa v skutočnosti nekončí vtedy, keď sa podpisuje kapitulácia, ale vtedy, keď sa bojujúce strany zmieria a navzájom sa príjmu ako partneri, priatelia, susedia. Zločinec neprestane byť nebezpečný vtedy, keď ho zavrú do väzenia, ale keď je schopný si uvedomiť, že robil zle, že ubližoval a rozhodne sa opustiť tento spôsob života z lásky k ľuďom. Takže naozaj vzájomná láska a s tým spojený rešpekt sú skutočným riešením problému zla v nás. V tom mal Ježiš jedinečnú pravdu.

 

 

 

V pomenovaní týždňa pred Veľkou nocou som najprv použil názov Tichý a potom až Veľký. Vnímam to ako výzvu pre nás, ktorí práve prežívame tento zvláštny čas. Je to pozvanie k tomu, aby sme aj my najprv skúsili byť ticho aby sme pozorne počúvali. Bolo by to pomohlo zástupom v Jeruzaleme, keby počúvali Ježiša. Bolo by to viac pomohlo aj Ježišovým učeníkom, keby viac počúvali Ježiša. Mnohé by im došlo skôr.

 

 

Skúsme aj my v tomto týždni viac počúvať a menej hovoriť. Skúsme produkovať menej prosieb voči Pánu Bohu, vysielať do neba menej „modlitebných objednávok“ a viac počúvať. Ticho lieči! To tvrdia aj lekári. Duchovné ticho môže tak isto liečiť našu dušu. Vezmime si príklad z Jóba, ktorý vo svojej knihe najprv má veľa rečí, veľa sťažností, veľa náreku, kým pochopí, že Pánu Bohu treba viac načúvať. Keď to urobil, jeho život sa zmenil.

 

 

Ak budeme viac počúvať, snáď si viac uvedomíme aj úžasnú údernú silu posolstva konca Tichého týždňa, ktorý právom nazývame Veľkým! Lebo Ježiš skutočne prežil svoju smrť. Reálne zomrel a reálne vstal z mŕtvych. Šokoval svojich najbližších, samozrejme aj predstaviteľov národa, svojich neprajníkov. Šokoval ich nielen samotným faktom vzkriesenia, ale znovu a znovu tou istou láskou, s ktorou sa nechal opľuvať, zbičovať a ukrižovať. S tou istou láskou odpúšťa Petrovi jeho zlyhanie, odpúšťa Tomášovi jeho nepripravenosť veriť vo vzkriesenie.

 

S tou istou láskou Ježiš oslovuje aj nás. Aj nám ponúka zvesť o tom, že odpustenie a zmena života je cestou k zmene, ktorú má šancu urobiť každý jeden z nás. A práve touto cestou sa mení svet k lepšiemu. Cesta k lepšiemu nevedie prioritne cez politické systémy, cez predstaviteľov štátov, cez programy strán alebo hnutí.

 

Zmena k lepšiemu prichádza cez zmenu nášho srdca, ktoré prestane uprednostňovať seba a začne hľadieť na to, čo je dobré pre tých druhých. Veď čo je dobré ostatným ľuďom, je dobré aj pre nás. V tom spočíva revolúcia Ježišovej lásky. A tá skutočne funguje. Aby táto revolúcia pokračovala ďalej aj v nás a okolo nás, preto má zmysel sláviť Tichý/Veľký týždeň.