Gymoš: Hervartov - Pán tu bol

Gymoš: Pán tu bol

Na severovýchodnom Slovensku, v doline ľavostranného prítoku Šibskej vody, sa nachádza malebná dedinka menom Hervartov

Vďaka svojej bohatej minulosti a pamiatkam UNESCO láka ročne cez dvetisíc turistov z celého sveta. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1406, podľa ktorej sa šľachtici z Perína súdili o vlastníctvo dedičných majetkov, ku ktorým patril aj Hervartov. Z tejto správy vyplýva, že obec už jestvovala pred rokom 1406.

Dávna legenda o zabudnutej obci hovorí, že pôvodná dedina Hervartov ležala niekde na mieste, kde sa dnes nachádza Klinek – časť chotára pod lesom. Podľa inej legendy je vraj v chotári obce pivnica, v ktorej sú dodnes zbojníkmi uložené peniaze. Názov obce vznikol nemeckými rubačmi, ktorí sem prišli so svojím pánom. Keď sa pán po istom čase vrátil do svojho domova, jeho rubači hovorili: ,,Her War da“ – Pán bol tu. Tak došlo k vzniknutému názvu dávnej osady Hervart.

Od konca 15. storočia a v 16. storočí obec patrila slobodnému kráľovskému mestu Bardejov. Neskôr ju Bardejovčania zálohovali šľachticom Klobušickým, ktorí ho koncom 16. storočia kúpou získali do svojho vlastníctva. V minulosti sa obyvatelia obce živili hlavne poľnohospodárstvom, ovčiarstvom, chovom dobytka.

K hlavným zamestnaniam patrili taktiež remeslá ako tesárstvo, korytárstvo a šindliarstvo. Zo starých remesiel sa dodnes zachovalo štiepenie šindľov, pretože v okolitých lesoch bolo dosť kvalitného dreva na ich výrobu. Dnes je síce dreva menej, no o objednávky nie je núdza. Sú to najmä dôchodcovia, ktorí sa radi venujú tomuto remeslu. Avšak toto remeslo ,,chytilo za srdce“ aj niekoľkých mladých nadšencov, preto je reálne, že sa v obci zachová aj pre budúce generácie.

Veľkou pýchou obce je drevený rímsko-katolícky kostol sv. Františka z Assisi, ktorý bol postavený v druhej polovici 15. storočia. Súčasne je jedným z najcennejších a najstarších gotických objektov na Slovensku. V júli 2008 sa stal súčasťou zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Neslúži len ako múzeum, dodnes ho využívajú veriaci raz týždenne na slúženie svätých omší (okrem zimného obdobia, pretože tento drevený skvost nie je možné vykurovať). Denne sa týmto klenotom príde nadchnúť mnoho turistov z celého sveta, najčastejšie z Nemecka, Rakúska, ba dokonca aj z Japonska či z Austrálie.

Interiér kostola, na rozdiel od exteriéru, si prešiel počas stáročí viacerými zmenami a úpravami. Najväčšie zmeny nastali v období reformácie, kedy boli obrazy a niektoré časti katolíckej výzdoby premaľované v protestantskom duchu. K najstarším pamiatkam v interiéri kostola patrí jednoznačne Oltár Panny Márie, sv. Kataríny a sv. Barbory a tabuľový obraz sv. Františka z Assisi, sv. Krištofa a sv. Kataríny Sienskej. Svoju súčasnú podobu získal interiér pri posledných reštauračných úpravách v roku 1976 a hlavne na začiatku 90. rokov 20. storočia.

Medzi pozoruhodné pamiatky z 20. storočia možno zaradiť aj dva zvony, ktoré sú umiestnené vo veži kostola. V podveží neskôr vznikol tzv. babinec, priestor pre ženy.  Kostol je zvonku ohradený kamenným múrom a chránia ho obrovské lipy, ktoré stoja v jeho blízkosti možno tak dlho ako samotný kostolík.

Krásny kolorit okolia dreveného kostolíka dotvárajú sýpky, ktoré boli zapísané do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.Zachovala sa aj pôvodná architektúra–niekoľko rodinných domov. Sýpky i časti domov sú maľované modrou farbou, pretože pôvodne sa maľovali modrou skalicou ako ochranný náter proti hmyzu a škodcom.

(12:55, Gymoš, B. Mackaničová)