Gymoš: Obdobie stresu

Gymoš: Obdobie stresu

Prvá várka stresu nastala už v marci pred písomnými maturitami. Aj keď je našou najdôležitejšou úlohou vôbec prejsť, v každom sa ukrývala túžba spraviť to čo najlepšie. Štyri roky štúdia predsa museli priniesť nejaký úžitok. Samozrejme, zopakovať si učivo sa mi vôbec nechcelo. Všetko som nechala na náhodu.

Keď sa začal dvojdňový písací maratón, na stres som akoby zabudla. Ruka mi slohy písala ako keby sama od seba a v testoch som pri úlohách, ktoré som nevedela, jednoducho vybrala tú, ktorá sa mi tam páčila najviac. Samozrejme, podľa môjho názoru, boli písomné maturity tou krajšou časťou, ktorou sme si museli prejsť.

Po týždni eufórie a osláv, že to máme za sebou, nastala opäť krutá realita. Už o dva mesiace mám odpovedať z toľkého učiva? Zvládnem to vôbec? Niektorí určite neváhali a pustili sa do učenia čo najskôr. Ja som však patrila k tým, ktorí si každý deň povedali to isté a nikam sa nepohli. „Už sa začnem naozaj zajtra učiť,“ hovorila som si skoro každý deň. Keď sa nad ňou však viac zamyslíme, každý deň je zajtrajšok až zajtra, takže dnes je nemožné začať. Neustále opakovanie učiva v škole a napomínanie učiteľov, nech sa pripravujeme, som akoby prepočula. Učiť som sa začala, až keď ma čas zatlačil k stene.

Posledný deň lúčenia so školou mi pomohol uvedomiť si, že sa to asi už blíži a mala by som s tým naozaj niečo robiť. Keď som si uvedomila, koľko musím stihnúť počas akademického týždňa, pochopila som, že vôbec nestíham. Dalo sa to čakať. Ten čas na učenie, čo mi ostal, bol pre mňa strašný. Vôbec nie je jednoduché dohnať všetko to neučenie a flákanie za jediný týždeň. Rozvrhla som si každý predmet presne na dni a všetko mi vychádzalo dokonale. Potom som si však uvedomila, že to vôbec nebude podľa mojich plánov. Zrazu sa z troch dní, ktoré som sa mala venovať jednému predmetu, stali dni štyri a na ďalší predmet mi ostal len deň.

Hovorí sa, že maturita je len formalita, no ja si myslím, že ide iba o skúšku nervov a šťastia. Ja za seba môžem povedať, že mi šťastie prialo. No nervy, tie som mala na prasknutie. Niektorí mali tú výhodu, že ich stres skončil už v utorok alebo stredu. Ten môj, bohužiaľ, trval až do piatka. To čakanie na zavolanie dovnútra je neuveriteľné. A čas, ktorý máš na prípravu, sa ti zdá krátky. Čas, keď odpovedáš, naopak akoby neplynul na minúty, ale na hodiny. Nič ale nie je lepšie, ako ten pocit, keď ti povedia známku a ty vyjdeš naradostená a spokojná, že máš ďalší predmet za sebou.  Stres naozaj nepomohol ničomu, zvládli by ste to aj bez neho. Jednoducho však asi patrí k tomu.

Tí z nás, ktorí idú ďalej na vysoké školy, by mali brať maturitu iba ako začiatok. Počula som, že skúšky sú oveľa horšie. Pred tým, ako sa nimi vôbec budem zaoberať, si však vychutnám prázdniny. Myslím, že si ich všetci maturanti po takejto skúsenosti naozaj zaslúžime. 

(16:45, S. Stiedlova, Gymoš)