Rusíni si pripomenuli výročie kodifikácie svojho spisovného jazyka

 

 

Každý národ má mnoho dialektov, ktoré treba chrániť a rozvíjať. Rovnako je to i s Rusínmi, ktorých jazyk sa líši v závislosti od toho či pochádzajú z Vojvodiny, Zakarpatia (bývalej Podkarpatskej Rusi), Lemkoviny či severovýchodného Slovenska alebo žijú v okresoch Snina, Medzilaborce, Stropkov, Svidník, Bardejov alebo Stará Ľubovňa (Снинa, Меджілaбірці, Стропків, Свідник, Бaрдеёв aбо Стaрa Лювобня).

 

Avšak pre potreby využívania jazyka v médiách, učebniciach, knihách či v úradnom styku je nevyhnutné kodifikovať jeho spisovnú verziu. To sa Karpatským Rusínom na Slovensku podarilo práve 27. januára 1995, hoci rusínsky jazyk (русиньскый язык) sa používal už v dávnej minulosti.

 

 

Z histórie sa dozvedáme, že najstaršiu karpatsko-rusínsku gramatiku vytvoril ešte v roku 1770 vasilián Arsenij Kocák, rodák z Bukoviec (Буківці, dnešný okres Stropkov). V úradnom styku využíval rusínčinu na prelome 18. a 19. storočia už mukačevský, grécko-katolícky biskup Andrej Bačinský, pochádzajúci z Beňatiny (Бенятинa, dnešný okres Sobrance). V štátnych dokumentoch sa rusínsky jazyk prvýkrát objavil v období vlády Márie Terézie.

 

Podporu rusínčine v Slovenských národných novinách vyjadril i Ľudovít Štúr: „Kto tu žiada, aby Rusíni prijali za svoj slovenský jazyk? Veď oni majú svoj krásny rusínsky jazyk...“.

 

 

V 19. storočí zas národný buditeľ Alexander Duchnovič, rodák z Topoli (Тополя, dnešný okres Snina), vydal prvý rusínsky šlabikár. A v rusínskom jazyku v tejto dobe tvorili i také osobnosti ako Alexander Pavlovič, narodený v Šarišskom Čiernom (Шарішске Чорне, dnešný okres Bardejov) či Anatolij Kralický rodák z Čabín (Чaбины, dnešný okres Medzilaborce). Úspešne sa začala rusínčina presadzovať tak v úradnom styku, ako aj v školstve v časoch prvej Československej republiky (першa Чехословaцькa републикa).

 

Počas komunistického režimu sa národný vývoj Karpatských Rusínov zabrzdil, a to vďaka ich násilnej ukrajinizácii podľa sovietskeho modelu. Až národno-emancipačný proces Rusínov, umožnený po roku 1989, prispel i k dejinnému kroku, a to kodifikácii spisovného rusínskeho jazyka.

 

 

Celý prípravný proces trval niekoľko rokov a manažovalo ho občianske združenie Rusínska obroda na Slovensku (Русиньскa обродa нa Словеньску). Jazyková komisia, ktorú viedli uznávaní lingvisti doc. PhDr. Juraj Paňko, CSc. a doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc., vybrala za základ normatívnej formy rusínsky jazyk používaný na teritóriu medzi riekami Udava a Cirocha. Ide napríklad o obce Pichne, Pčoliné, Hostovice, Osadné či Nižná Jablonka (Пыхнї, Пчолине, Гостовіці, Осaдне, Нижня Яблінкa).

 

Výhodou tejto lokality bola jej izolovanosť od iných jazykov a nárečí (poľského, ukrajinského, šarišského či zemplínskeho). Samotný, slávnostný akt vyhlásenia kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku sa uskutočnil 27. januára 1995 v Bratislave.

 

Rusínsky jazyk je dnes využívaný v médiách (národnostné vysielanie RTVS, noviny InfoRusyn), kultúre (Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove), úradnom styku (v mestách a obciach s min. 15% zastúpením Rusínov), ale je tiež vyučovaný na základných školách (napr.: v Medzilaborciach, Svidníku, Klenovej alebo Kalnej Roztoke) a Prešovskej univerzite v Prešove.

 

A práve 27. výročie kodifikácie rusínskeho jazyka sme si pripomenuli pri pamätnej tabuli oznamujúcej tento historický počinu, vďaka ktorému sa Karpatskí Rusíni zaradili medzi vyspelé národy sveta.