MenuVIDEO | 365 Fit&Co - unikátne fitcentrum, v ktorom aktivuješ svoju ...
Najlepšie fitko v Prešove? Samozrejme FIT&CO.
Úspešná gymnazistka Denisa Petrová: Keď písanie chutí
2939x
10. Apríl 2022 Keď písanie chutí
Denisa Petrová
Volám sa
Denisa Petrová a som študentkou Gymnázia
L. Stöckela v Bardejove. Písanie je pre mňa veľkým koníčkom, pri ktorom
zabúdam na realitu a myšlienky „žijú“ len pre daný text.
Svoje zručnosti
sa tak snažím rozvíjať stále viac a viac, najmä s podporou pani
profesorky Mgr. Jany Leškovej, ktorá mi vždy nájde nové príležitosti. Inak to
nebolo ani tento raz. Vďaka nej som sa dozvedela o súťaži vyhlásenej
Denníkom N.
Bola to veľká výzva, no teraz už môžem povedať, že som ju úspešne
zvládla. Spomedzi takmer dvesto prác od študentov z celého Slovenska sa do
pätice najlepších dostala aj tá moja.
Na tému Ľudia mimo šablóny som písala osobnú skúsenosť s rasizmom,
ktorý je v našich životoch, bohužiaľ, stále na každodennej báze. Dlhoroční
a skúsení novinári ocenili práve moju „inakosť“, ktorou sa môj príspevok
líšil od ostatných. Túto súťaž a umiestnenie v nej považujem za
jeden z najväčších úspechov. Rovnako tak verím, že v budúcnosti budú
podobné úspechy len a len pribúdať.A tu je už výherný článok.
Žena kričala na Rómku s plačúcim dieťaťom a nikto
z nás sa jej nezastal, dodnes nerozumiem prečo
Autorkou textu je 18-ročná Denisa Petrová
z Gymnázia Leonarda Stöckela v Bardejove. Jej text patril
v súťaži Ľudia mimo šablóny
k najlepším
Bolo to ráno, deň pred Vianocami. V obchodných domoch to praskalo vo
švíkoch, ľudia zháňali ešte posledné potraviny, dokupovali darčeky.
Bohužiaľ som sa tomuto nákupnému ošiaľu nevyhla ani ja. Stála som
v rade pred obchodom, pretože okolo Vianoc sa to u nás hmýrilo
opatreniami, a tak sa do potravín vytvoril celkom solídny rad.
Stála predo
mnou pani, z ktorej bolo hneď na prvý pohľad cítiť, že dnes nie je jej
deň. Vyzerala mrzuto, netrpezlivo odrátavala ľudí vychádzajúcich von, čakala,
kedy príde rad aj na ňu.
Z boku sa k nám priblížila mladá žena – matka. Mala na rukách
maličké bábätko, ktoré neutíchajúco plakalo. Na spresnenie situácie, išlo
o ženu – Rómku.
Slušne sa ma opýtala, či by nemohla ísť predo mňa, nakoľko
jej manžel, ktorý stihol vojsť do obchodu pred ňou, jej nenechal kľúče od auta,
do ktorého chcela uložiť svoje plačúce dieťa. Bez váhania som ju pustila.
Hneď po mne však narazila na pani, ktorá ju pozorne sledovala
a pohľadom jej nedarovala už ani jeden jediný krok.
Len čo sa priblížila,
začala sa na jej adresu nepríjemná smršť nadávok. Hneď potom, čo jej pani
vykričala, že jej spolu s „bandou“ vykúpili všetky banány a pečivo,
jej venovala ešte zopár rán typu: my tu nestojíme len tak pre nič…, nemyslite
si, že keď máte to „zagraučané decko“ na rukách, že vás tu bude niekto púšťať.
Myslím si, že zvyšok si už viete domyslieť.
Len tak niekoho odsúdiť
Pani s plačúcim dieťaťom na rukách nepovedala nič, otočila sa
a odišla. Nikto z nás nepovedal nič. Všetci sme tam len tak stáli
a prizerali sa tomu, ako bola pred našimi očami slovne napadnutá mladá
žena, matka, inou ženou, možno tiež niečou matkou.
Bol však dôvod celej tejto scény skutočne ten, že išlo pani o banány
či o dve minúty, ktoré by pred obchodom strávila dlhšie? Áno, rovnako ako
ja, myslím, že aj vy viete pohotovo odpovedať NIE!
Aj napriek dobe, v ktorej žijeme, keď sa všetci tvárime, ako veľmi sme
tolerantní, chápaví a multikultúrni, v skutočnosti, žiaľ, dokazujeme
len pravý opak.
Medzi nami ľuďmi je čoraz viac násilia, hnevu a agresie.
Nehovoriac o tom, ako veľmi ju dávame pocítiť ľuďom, ktorých nepoznáme.
Odsúdime ich len tak, lebo to tak robia všetci. Lebo ak je jeden z nich
zlodej, všetci sú, ak jeden zneužíva sociálny systém nášho štátu, robia to
všetci.
Prečo som sa neozvala?
Život v spoločnosti pozostáva z mnohých šablón, ktoré tvoria
kultúrny rámec pre naše správanie a konanie. Jedna zo šablón obsahuje
stereotypy, no, bohužiaľ, aj predsudky. Tie potom ovplyvňujú kvalitu našich
sociálnych vzťahov.
Nedovoľme predsudkom búrať princípy demokracie
a tolerancie. Priznám sa, dodnes nechápem, prečo som sa neozvala, prečo
tak neurobil ktokoľvek z radu. Všetci sme nečinne stáli a dovolili
urobiť tento neprípustný výstup. Dovolili sme nahnevanej panej pokaziť niečie
Vianoce. A dôvod? Vlastne nepoznaný. Alebo poznaný? Stala by sa podobná
situácia, ak by mala napadnutá žena inú farbu pleti?
Zamýšľajúc sa nad okolnosťami bežného života, situáciami, ktoré sa dejú na
dennom poriadku, sa pýtam samej seba, kde sme to ako spoločnosť dospeli.
Prečo
to všetko vždy vyústi do takýchto extrémov? Myslím si, že ak by došlo aspoň
k čiastočnému odstráneniu rasizmu, bol by to veľký krok pre ľudstvo. Možno
to chce len vymeniť šablónu ideálu za tolerantnú a spoločensky chápavejšiu
verziu nás – ľudí.
Rasy a ľudstvo by si navzájom dokázali, že ak chcú,
vedia sa tolerovať. Podľa môjho názoru sa všetko dá, chce to však len chuť,
odhodlanie a, samozrejme, tých dobrých ľudí.
Využívajme vo svojom každodennom
živote kritické myslenie, nenechajme sa stiahnuť čoraz viac radikálnym prúdom
rôznych ľudí, pretože nevieme, kedy sa ich živým terčom staneme práve my.
Šablóny máme nielen v spoločnosti, sú aj priamo v našich hlavách.
Preto kedy, ak nie teraz je ten správny čas búrať bezvýznamné múry predsudkov
a začať stavať také potrebné mosty? Lebo len vďaka ním vieme prejsť na
druhú stranu rieky – na breh pochopenia a tolerancie.
(12:51, D. Petrová, GLS, 3.B)
Diskusia
Pridať komentár
