Šikovný Rastislav Korba sa z Bardejova dostal do Trenčína, v doraste je druhým najlepším strelcom

Rastislav Korba v drese Slovenska 

 

 

Ako žiak odišiel do Žiliny. Bol ešte veľmi mladý a tak sa čoskoro do Bardejova vrátil. Následne z Bardejova opäť odchádza. V novom klube prekonáva adaptačné problémy a dnes je už so svojím účinkovaním spokojný. O svojich začiatkoch, odchodoch a príchodoch hovorí:

 

 

„Futbal som hrával už od malička. Neskutočne ma bavil. Ako päťročný som prišiel do svojho prvého klubu. Bol ním samozrejme Partizán Bardejov. Tam som zotrval sedem rokov. Ako 12 ročný som dostal ponuku do Žiliny. Tú som prijal. Bohužiaľ to pre mňa, aj mojich rodičov, bolo veľmi náročné a po roku som sa vrátil späť. Ako 14 - ročný som prestúpil do AS Trenčín a hráčom AS som doteraz.“

 

Svoje účinkovanie v Trenčíne hodnotí takto: „Začiatky v Trenčíne boli ťažké, zvyknúť si na internát, zvyknúť si, že rodina je na druhej strane Slovenska. Prvá sezóna nebola taká, akú som si predstavoval. Zvykal som si na nové prostredie, nových spoluhráčov, trénerov a učiteľov. Nevedel som sa sústrediť na to, na čo som do Trenčína prišiel a tým bol a je futbal. Táto sezóna bola úplne iná aj tímovo aj individuálne. Vyhrali sme celoslovenskú súťaž, dostal som sa do reprezentácie. Tam sa mi aj podarilo streliť gól proti Turecku. Stal som sa druhým najlepším strelcom Slovenska v prvej dorasteneckej lige U16.“

 

 

Nielen futbalom sa mladý človek živý a tak talentovaný reprezentačný stredopoliar musí myslieť aj na školské povinnosti. „Študujem na strednej športovej škole v Trenčíne. Momentálne idem do druhého ročníka. Nehovorím, že som nejaký extra študent, ale určite vzdelanie nezanedbávam.“

 

 

Tú si Rasťo Korba predstavuje futbalovo: „Nemám konkrétne futbalové ciele, to, za aký klub by som chcel hrávať a podobne. Cieľ mám však len jeden, chcem sa futbalom uživiť.“

 

Bez podpory svojich najbližších by sa nádejnému futbalistovi jeho ciele naplniť nepodarilo. „Určite by som sa chcel poďakovať celej rodine a priateľke za podporu. Najviac však mojej mame a otcovi, ktorých si nesmierne vážim za to všetko. čo pre mňa robia. Veľmi mi pomáhajú a podporujú ma v tom, čo mám najradšej. Ďakujem.“

(11:14, P. Cingel)