Gymoš: Zrada

Gymoš: Zrada

Ilustračné foto: Gymoš

Vojská sa pomaly sťahovali, no posledné vojenské jednotky odišli až v roku 1991. Od konca roku 1967 do roku 1968 bolo v ČSSR obdobie tzv. Pražskej jari, ktorá trvala až do okupácie ČSSR. Počas týchto mesiacov sa vtedajšia vláda pokúšala o demokratizáciu spoločnosti, uvoľnenie politickej situácie a reformu socialistického politického systému.

 Alexander Dubček, vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ, presadzoval reformu režimu ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Reforma mala zabezpečiť, aby sa moc nekumulovala v rukách vysokých štátnych predstaviteľov, mala tiež zaistiť osobné práva jednotlivcov, nadviazanie spolupráce aj so západnými krajinami, či decentralizáciu správy podnikov.  Okrem toho bola zrušená cenzúra.

Pražská jar ale bola potlačená vojenskou silou vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré v noci z 20. na 21. augusta prekročili hranice republiky. Vojská ZSSR, Maďarska, Poľska, Bulharska a NDR prekročili hranice 20. augusta o 23:00. Úspech tejto akcie vychádzal aj z toho, že akcia bola dokonale utajená a bola prekvapujúcim krokom pre všetkých. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti. Po prekročení hranice sa obyvateľstvo snažilo vysvetliť vojakom, že na území republiky neprebieha žiadna kontrarevolúcia. Obyvatelia v strachu a hneve strhávali smerovacie tabule, aby dezorientovali nepriateľské vojská. Vojaci takzvanej prvej vlny onedlho pochopili, že boli podvedení vlastnou propagandou.

Prvá vlna bola onedlho vystriedaná ďalšími vojakmi, ktorí sa už nestretli s takým odporom zo strany obyvateľstva, ktoré už bolo pokojné a pochopilo, že odpor je márny. Vtedajší prezident Ludvik Svoboda zakázal klásť odpor Československej ľudovej armáde. Tento odpor by bol aj tak márny, keďže sa predpokladá, že na 1. československú divíziu bolo pripravených šesť nepriateľských divízií. Sovietska tlač sa obhajovala „pozývacím listom“. Tento bol určený pre prvého tajomníka Komunistickej strany vtedajšieho ZSSR Leonida Brežneva. V liste žiadali o „bratskú pomoc“ a záchranu Česko-Slovenska „pred hrozbou kontrarevolúcie“, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ - Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak. „S ohľadom na zložitosť a nebezpečný vývoj situácie v našej krajine prosíme vás o maximálne utajenie tohto nášho prehlásenia, preto vám píšeme priamo osobne a po rusky,“ písalo sa v ňom.

 Pobyt a prítomnosť intervenčných vojsk na území republiky pobúrili nielen vtedajších občanov, ktorí v tom roku masívne opustili republiku, odhadom 450 000 ľudí, ale aj v zahraničí. Konali sa protesty, napríklad v Helsinkách, dokonca aj v Moskve 25. augusta 1968 na Červenom námestí, kde osem občanov ZSSR nieslo transparenty symbolizujúce nesúhlas s krokom okupantov. Je zaznamenaných aj niekoľko prípadov, kedy sa ľudia podpaľovali, aby prejavili svoj nesúhlas. Nesúhlas vyjadrilo aj Rumunsko, Juhoslávia, Južný Vietnam a Albánsko, ktoré následne vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Politici, ako Dubček, Černík a Smrkovský, boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy.

Slovenský premiér Róbert Fico 21. augusta 2015 povedal: „Keby po roku 1968 pokračovalo to, o čom Alexander Dubček sníval, tak by sa asi neurobili také chyby so strategickými majetkami, aké sa urobili po roku 1989. O to viac mala vtedajšia republika šancu byť mimoriadne úspešná.“ V konečnom dôsledku mala táto udalosť vplyv aj na koniec komunistického režimu vtedajšej ČSR.

(20:15, P. Buben)

Zapojte sa do súťaže a získajte vstupenky na Makovickú strunu: 

http://ahoj.tv/kalendar/detail/757/