Ema Bilá si v Bardejove plní sen

 

 

Po kontroverznom a podľa mnohých fanúšikov tohto športu, nespravodlivom rozhodnutí SFZ v prospech Slovana Bratislava, v čase korony, ženský futbal na Hornom Šariši zanikol. Nie však celkom. Bardejovčanky v skvelých výsledkoch a naháňaní futbalovej lopty pokračujú, aj keď už len v mládežníckych kategóriách.

 

Po trávnikoch Mestského štadióna v Bardejove „pobehuje“ rad mladých, mimoriadne talentovaných futbalistiek s reprezentačnými skúsenosťami.

 

Jednou z nich je aj Ema Bilá. Ema pochádza zo Sečovskej Polianky v okrese Vranov nad Topľou a do Bardejova prišla najmä rozvíjať svoju futbalovú kariéru. Svoje futbalové začiatky i ich pokračovanie hodnotí takto:

 

„S futbalom som začínala už ako maličká. Veľkým vzorom bol pre mňa môj ocko, ktorý bol futbalista. Od deviatich rokov som začala svoju futbalovú cestu v CFT Academy. Tam som pôsobila pri dievčatách, ale aj chlapcoch.

 

 

Mojím prvým trénerom bol Erik Makó, ktorému ďakujem za moje futbalové začiatky. Neskôr som pokračovala v MFK Vranov nad Topľou. Hrávala som v kategórii WU15 a v chlapčenskej U13. Tréningy a zápasy som absolvovala vždy s chlapcami až po U15. Bola to pre mňa veľká výzva. Nebolo jednoduché hrať proti chlapcom, ale dalo mi to veľa.

 

V roku 2021 som sa rozhodla pre Partizán Bardejov. Poznala som v ňom pár hračiek z reprezentačných zrazov a zápasov. V súčasnosti som členkou kádra U19. Naším trénerom je Tomáš Tej. Som stredová ofenzívna hráčka.

 

V kabíne som sa udomácnila veľmi rýchlo. Pomohli mi tri spoluhráčky (Linda Hlavinková, Vanesa Vojsová a Sofia Dupkalová), ktoré som poznala z reprezentácie. Mimo futbalu máme s dievčatami veľa spoločného, s každou niečo iné. Minulú sezónu sa nám podarilo vyhrať prvú ligu dorasteniek - skupina Východ. Bola som najlepšou strelkyňou ligy. Postúpili sme na Majstrovstvá Slovenska v Zlatých Moravciach a tam sme obsadili najkrajšie 3. miesto. Pre mňa to bolo úžasné pokračovanie mojej futbalovej cesty.“

 

 

Samozrejme, že výkony, ktoré Ema podávala, nemohli ujsť reprezentačným trénerom.

 

„V reprezentácii Slovenska som od svojich 15-tich rokov. Bol to pre mňa vždy jeden z najväčších snov. Začínala som v kategórii WU15. Tam som bola aj kapitánkou. V tejto kategórii som hrala v mnohých prípravných zápasoch, absolvovala veľa kontrolných zrazov a nastúpila v dvoch medzištátnych zápasoch s Českom.

 

Proti našim západným susedom som strelila svoj prvý medzištátny gól. Neskôr som v reprezentácii pokračovala v kategórii WU17 a tam som až do dnes. Nastúpila som v nej v piatich medzištátnych zápasoch - 2 proti Portugalsku, 2 proti Bielorusku, 1 proti Rusku. Absolvovala som množstvo prípravných zápasov a zrazov.

 

 

Pandémia postihla aj mňa. Kvôli nej som sa nemohla zúčastniť kvalifikácie v Poprade, v ktorej dievčatá uspeli. Je pre mňa veľkou cťou reprezentovať svoju krajinu v národnom drese. Veľkým snom je pre mňa pozvánka do reprezentácie žien. Je to obrovská motivácia sa neustále zlepšovať.“

 

Študentka druhého ročníka súkromného gymnázia v Bardejove má samozrejme aj iné povinnosti ako futbal a dokáže si nájsť čas aj na realizáciu svojich záľub, ktoré s futbalom priamo nesúvisia.

 

„Okrem futbalu študujem na Súkromnom gymnáziu DSA v Bardejove. Škola, rovnako ako aj futbal, je pre mňa prvoradá. Keďže nie som z Bardejova, bývam na internáte so svojou spoluhráčkou Vanesou Vojsovou. Navzájom si pomáhame v škole, ale aj mimo nej.

 

 

Cez víkendy cestujem domov, kde sa snažím tráviť čas s mojou rodinou, hlavne s mladšou sestrou. Individuálne chodím, ráno pred školou alebo poobede po tréningu, cvičiť do fitka. Samozrejme, že svoj voľný čas venujem aj kamarátkam a kamarátom, s ktorými chodím von. Od svojho detstva ma baví veľa športov.

 

Dodnes chodím na tréningy a turnaje streľby zo vzduchovej pušky. Doma mám medaile aj z pingpongu alebo florbalu. Vo futbale by som chcela určite pokračovať aj v budúcnosti. Veľkým snom je pre mňa zahraničie. Zahraničné kluby ako je Real Madrid alebo Paríž. Chcela by som vyštudovať vysokú školu, tiež so športovým zameraním.“

 

Bez podpory svojho okolia sa šport na úrovni ktorú dosahuje Ema robiť nedá: „Najväčšou podporou je pre mňa jednoznačne moja rodina. Podporujú ma v tom, čo robím od úplného začiatku. Dodnes sa na moje zápasy chodia pozerať hlavne dedko a ocko. Tí nechýbajú ani na jednom. Kamaráti, kamarátky a takisto aj pani učiteľky sú pre mňa obrovskou oporou.

 

V Bardejove som spoznala ľudí, ktorí mi pomáhali a pomáhajú vo všetkom. Podporujú ma vo futbale, škole a často sú mi pomocnou rukou v živote. Už teraz viem, že ak raz budem musieť z Bardejova odísť, bude to veľmi ťažké. Ďakujem mojej rodine, kamarátom, pani učiteľkám, trénerom a všetkým, ktorí ma dodnes podporujú a pomáhajú mi vo futbal, ale aj mimo neho.“

(18:37, P. Cingel)