Gymnázium Trebišovská 12, Košice

Moju budovu dali do užívania pri príležitosti 25. výročia skončenia 2. svetovej vojny. Som teda päťdesiatnička - dáma v najlepších rokoch. Dlhé roky ma napĺňali životom deti ZŠ, ale od roku 1987 už patrím gymnazistom, ktorí prišli z Kováčskej 30. Bez nich by som bola len prázdnou bezduchou nádobou cca 33 000 kubíkov.

 

Postupne si ma prispôsobili svojim potrebám. Vystavali mi fyzikálne, chemické i biologické laboratórium, kde sa deťúrence (mimochodom majú od 11 do 20 rokov) menia na budúcich vedátorov. Okrem všakovakých prístrojov, skúmaviek a kostier ich dnes vybavili i dataprojektormi, tabletmi, interaktívnymi tabuľami, rôznymi novotami a tak môžeme byť účastníkmi experimentov hoc aj v Cerne. Budúci „iťáci“ sa nechajú pohltiť počítačovými obrazovkami v troch učebniach informatiky, minule dokonca na 3D tlačiarni vytvárali ochranné štíty pre svojich učiteľov.

 

Cudzinci, ktorí ma navštívia prvýkrát, sa cítia ako Teseus a blúdiac chodbami troch pavilónov na dvoch poschodiach hľadajú Ariadninu niť, ktorú im vždy ochotne ponúknu moji domáci. Ja sa tiež snažím, som v každom pavilóne inak sfarbená. Mám aj tajomné miestnosti v podzemí. Pred rokmi tmavé a ufúľané priestory sa v súčasnosti menia, napríklad na učebňu informatiky v prírodných vedách. Špecializované informatické učebne na rozvoj čitateľskej, matematickej, finančnej a prírodovednej gramotnosti, vybavené napr.: senzormi, tabletmi, Vinci Labmi, Vernier Labmi, programovateľným legom, microbitmi, mi zriadia čo nevidieť.

 

Veľmi ma teší, že staré už nevkusné kovové šatne sa v treťom pavilóne zmenili na veľkú oddychovú zónu pre žiakov aj s automatmi na nápoje a chutnú poživeň. A kde si žiaci odkladajú veci? No predsa do vlastných skriniek ako v amerických filmoch. Nechcite vedieť, čo všetko si tam skrývajú!

 

Triedy sa za tie roky stále menia, hýria rôznymi farbami, sú plné modernej techniky, aby žiaci mali príjemné a podnetné prostredie na výuku najmodernejšími metódami. A učitelia sa snažia rozvíjať nielen ich intelektovú, ale aj telesnú kondíciu vo veľkej telocvični, na ihrisku i v posilňovni, dokonca aj pred školskou jedálňou v pinpongovom kútiku.

 

Aby mali na to všetko dosť energie, skamarátila som sa aj s jedálňou. Školská jedáleň je síce samostatný právny subjekt, nepatrí mi, ale mojim domácim varí a výborne im v nej chutí.

 

Počas veľkej prestávky sa mojimi priestormi vinie príjemná hudba, lebo žiaci majú aj školské rádio. Svoje záujmy prezentujú nielen na rozhlasových vlnách, ale aj prostredníctvom aktívneho školského parlamentu, ktorý má zriadenú samostatnú miestnosť.

 

V biologickom laboratóriu mám dokonca aj minizoo, žijú tam napr.: gekončík nočný, šváby madagaskarské, pakobylky, tarantula, africké slimáky a rôznofarebné ryby, na ktoré v noci dohliada kostra, zvaná Emil. V čase, ktorý domáci milujú a volajú to prázdniny, zvieratá kŕmia naše zlaté pani upratovačky.

 

O moju celkovú údržbu sa stará pán školník a veru, je čo opravovať. Všetci pospolu skrášľujú nielen mňa, ale aj moje okolie. Vysadili kopec stromov, ktoré mi vytvárajú prijemný tieň. Pavinič ma hlavne na jeseň zahalí do pestrej palety farieb.

 

Moje správkyne, pani riaditeľka a jej zástupkyne, sa snažia ostošesť. Teraz mi dali vymeniť všetky tepny, žily a žilky, ktorými zásobujem všetko potrebné elektrickým prúdom či wifi signálom.

 

Päťdesiatka na krku je strašiakom pre nejednu ženu a vylepšiť by som potrebovala fasádu i strechu. Mojím skutočným majiteľom je Košický samosprávny kraj, ktorý financuje všetky moje skrášľujúce zákroky. Pôvabná päťdesiatnička nie je nič výnimočné! Na vek by sme mali byť hrdí aj v staršom veku. Verím, že všetci spolu sa o mňa budú aj naďalej príkladne starať, aby som bola v dobrej kondícii. Krásna, zdravá, vitálna aj po päťdesiatke, lebo mám perfektný život a nájomníkov, či vlastne úžasnú rodinu. A tak sa nebojte k nám prísť získavať vedomosti a zručnosti, osobnostne rásť a nasávať našu rodinnú atmosféru.