Zlatú kameru Art Filmu získal Peter Dubecký. Zachránili sme audiovizuálne dedičstvo Slovenska, hovorí

Ocenenie za celoživotný prínos získal Peter Dubecký. (Zdroj: AFF, foto: Lukáš Klimek) 

 

 

Vo festivalovom rozhovore otvoril celý oblúk svojej takmer tridsaťročnej práce v SFÚ — od záchrany audiovizuálneho dedičstva v zložitých deväťdesiatych rokoch, cez rozbeh systematickej digitalizácie, po dnešnú prítomnosť slovenských filmových klasík vo verejnoprávnych aj súkromných televíziách v technologickom štandarde porovnateľnom s vyspelou Európou. Cenu, ktorú mu na otváracom ceremoniáli odovzdal český režisér Fero Fenič, Dubecký vníma kolektívne.

 

„Naozaj veľmi ďakujem Art Filmu nielen za to, že si na mňa spomenul a dal mi takéto neuveriteľné ocenenie. Zlatú kameru vnímam ako ocenenie filmového ústavu samotného a hlavne aj všetkých mojich kolegov, ktorým aj touto cestou ďakujem za to, že tú robotu robia,“ povedal Peter Dubecký.

 

Rozhovor: https://youtu.be/KqNFaGQEVtg

 

Cesta k dnešnej podobe SFÚ začínala podľa neho v ťažkých podmienkach.

 

„Keď som preberal riaditeľskú pozíciu, ústav bol na zelenej lúke. Sťahovali a zachraňovali sme budovu aj negatívy a zabezpečovacie materiály, ktoré boli na Kolibe. Vtedajšia zmluva hovorila o tom, že na tridsať rokov budú materiály uložené v nevhodných podmienkach. Bol to veľmi zložitý proces, ale podarilo sa to ustáť. Materiály sme z Koliby presťahovali, a to bola záchrana, pretože štúdio aj dokumentačné a ekonomické oddelenia tam neskôr postihli požiare a vytopenia,“ priblížil Dubecký.

 

Z tejto „prvej pomoci“ vyrástol projekt systematickej záchrany a obnovy audiovizuálneho dedičstva, ktorý beží od roku 2006, čiže už dvadsať rokov. V roku 2013 sa SFÚ stal súčasťou európskeho projektu, vďaka ktorému vybudoval digitalizačné pracoviská.

 

„Som rád, že všetky vlády, jedenásť ministrov, ktorých som zažil, tieto dôležité veci akceptovali. Diváci dnes vidia výsledok aj vo verejnoprávnych a súkromných televíziách. Vysielajú sa už zdigitalizované filmy po obnove, v štandarde porovnateľnom s vyspelou Európou,“ uviedol Dubecký.

 

 

Projekt obnovy je vládou schválený do roku 2034. Aktuálny stav obnovy je podľa Dubeckého približne 80 percent pri hraných filmoch a 60 percent v celom projekte. Animované filmy sú urobené kompletne, dokumentárne aj objednávkové filmy postupne pokračujú.

 

„V prvej dvadsaťpäťke najsledovanejších filmov v televíziách má Slovenský filmový ústav deväť titulov, čo je úžasné. Sú to klasiky, ku ktorým sa diváci budú vracať, keď ich neuvidia poškrabané. Dnes sú obrazovky v takom rozlíšení, že musíte poskytnúť naozaj perfektný obraz a perfektný zvuk,“ doplnil Dubecký.

 

Súčasťou misie SFÚ je aj fyzická distribúcia slovenských filmov v nosičovej edícii — od štyridsiatych až po osemdesiate roky.

 

Generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. (Zdroj: AFF, foto: Peter Stas) 

 

„Vydali sme vyše pol milióna nosičov slovenských filmov. Našlo to veľkú odozvu aj publicitu. Nosič DVD je síce dnes pomaly na vymretie, ale blu-ray sa stal cinefilským nástrojom. A paradoxne, naše filmy na blu-rayoch vychádzajú nielen u nás, ale aj v zahraničí, v Českej republike, vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve a dokonca aj v Spojených štátoch,“ prezradil Dubecký.

 

Z knižných edícií Dubecký vyzdvihol prípravu druhého dielu monumentálnych Dejín slovenskej kinematografie v spolupráci s prof. Václavom Macekom — pokrýva obdobie od roku 1970. Pripomenul aj, že filmový mesačník Kino-Ikon prešiel z tlačenej podoby do online. 

 

„Sú to veci, ktoré svet a doba prinášajú. Musíme to takto vnímať,“ skonštatoval.

 

Význam festivalov ako IFF Art Film v dnešnej krajine slovenskej audiovízie považuje Dubecký za zásadný.

 

„Robiť festival je dnes mimoriadne ťažké. Podpora z verejných zdrojov je vždy kolísavá a nepredvídateľná, trojročné granty, ktoré sa kedysi dali, dnes už veľmi nefungujú. Košice sú však na organizáciu festivalu skvelé: Kulturpark, Kunsthalle, Kino Úsmev… Tých päť až šesť sál je úplne dostačujúcich. V digitálnej dobe nájdete veľa filmov online, ale veľa zásadných umeleckých titulov nie. Ak niekto naozaj ide po konkrétnom filme alebo režisérovi, má šancu ho vidieť na festivale,“ vysvetlil.

 

V tom istom duchu spomenul aj bratislavské Kino Lumière, ktoré patrí pod SFÚ a ročne ho navštívi približne 120-tisíc divákov. Popri premiérach nezávislých slovenských producentov má aj archívnu sálu Filmotéka, prístup k zbierkovým fondom a štúdium filmofónu.

 

Otázku, či ho ako dlhoročného „muža v zákulisí“ slovenského filmu niekedy lákala vlastná tvorba, Dubecký zhrnul triezvo.

 

„Vnímam sa skôr ako manažér, audiovizuálny úradník s istým producentským presahom, čo je láskavé a milé, že je možné. Slovenský filmový ústav je koproducentom skoro osemdesiatich filmov. Veľa dokumentárnych, hraných, animovaných aj školských filmov by bez SFÚ nevzniklo. Aj tam mám možnosť vstupovať do dramaturgie a hľadať tvar, v ktorom by film mohol obstáť. K priamej tvorbe, scenáristickej, režijnej či inej, som sa dostal len trochu, naposledy pri monografii Miloslava Luthera s Petrom Michalovičom,“ uzavrel Peter Dubecký.